Práve som ich zbadala. V žalúdku prapodivný pocit, intuícia či paranoia? Ktovie... Hádam len predsudky prameniace z niekoľkých zlých skúseností. No ale veď sa predsa nebudeme báť, že áno, prejdeme okolo nich, ani nemihneme okom a hotovo.
Lenže keď oni tam tak postávajú, ako keby nemali nič iné na práci a len hľadali podnety na ktoviečo, pritom mali teraz istotne sedieť v škole, veď môžu mať tak 16 - 17! Určite sú to nejakí chuligáni, pch, a čo teraz ja, taká krehká bytosť, dokelu a prečo na mňa všetci čumia?
Už sa blížim. Z hlúčiku sa separuje ON, ten, ktorý očividne má nejaké úmysly. Mozog mi pracuje na plné obrátky, stále sa tvárim že akože ja nič, ja v pohode, ja muzikant... Ja... Ja viem pekne hlasno kričať! Ja budem kopať, budem škrabať, budem hrýzť, budem trhať vlasy, vy to neprežijete, prisámvačku, keď si len dovolíte siahnuť na mňa a MOJE DIEŤA!!!
Dieťa... M-o-j-e d-i-e-ť-a! Také celkom maličké, spinká v brušku a dôveruje svojej mamičke. Vie, že som tu pre neho a že ho ochránim, ani keby sa čo dialo. Ono sa na mňa spolieha. Áno!
Takto (tehotensky/nelogicky?) vyburcovaná vchádzam do bojovej línie. Cítim sa ako levica, ktorej chcú práve vziať jej mláďa. A nestíham sa čudovať, kde sa vo mne ta sila berie. Počerný spoluobčan začína nevinne:
- Nemáš drobné?!
Žvachlá v ústach žuvačku, arogantnejšiu tvár som už dlho nevidela.
- Nie, nemám.
Odpovedám sebaisto.
Tss, to ti tak uverím, strúha ksichty výrastok.
- A čo máš v tej kabelke?
Odpoveď zo mňa letí automaticky, nerozmýšľam, dokonca sa ani nestíham báť, či nebude nasledovať lúpežné prepadnutie.
- Tehotenskú knižku!
Pozerám mu odhodlane do očí a pripravujem sa na ďalší úder. Mimochodom, v živote by ma nenapadlo, že budem v takejto situácii dakomu vešať na nos svoju zdravotnú dokumentáciu. Že poviem takú prkotinu, budiž je to pravda...
- Ešte niečo ťa zaujíma? dodávam ironicky, tá otázka je v podstate rečnícka, divné, že ešte stále nemám plné gate. Protivník sa tvári odzbrojene a pozerá na mňa ako na cvoka.
- Ne.
Ustupuje a včleňuje sa späť do hlúčiku.
Ja pochodujem ďalej a registrujem za sebou rehot. Ale tentoraz je to fasa pocit byť na smiech. Mne už totiž dochádza, čo všetko sa mohlo stať a že inak by sme sa asi k happyendu nedopracovali.
