Biopredpoveď ráno oznámila stupeň číslo 3, teda miernu záťaž. Spolu s faktom, že obloha jest zatiahnutá a pracovný týždeň už definitívne opäť raz začal, dalo by sa povedať, že sa v podstate ani niet prečo diviť môjmu (ľudskému?) úletu, ktorý som dnes okolo obedňajších hodín spáchala.
Malo to všetko samozrejme i svoj centrálno-nervový základ. Hormóny z čeľade stresoidných zaútočili na mladé nevinné telo a rúcajúc všetky bunkové membrány ovládli moje vnútro sťaby zhubná nákaza - jo, bola som v mrzutom stave. Nervičky - nervy. Ešteže som v mladosti prešla tou onou, socializáciou. Naučila som sa ako-tak ovládať. Dokonca sa aj pretvarovať. Alebo aspoň tváriť neutrálne. Ako sa na človeka patrí.
Stojím na zastávke a tvárim sa neutrálne. S víziou ďalšej vyhliadkovej jazdy po Petržalke, horlivo očakávam autobus č. 99. Opodiaľ stojí mamička s malým okatým bambulátkom, ktoré môže byť na vrchole krásneho batolivého veku. Bambulátko sa drží maminých nohavíc a ticho pozoruje krásy frndžiacich áut na hlavnej ceste pred nosom. Na chvíľu zabúdam, že je škaredý pondelok a v mysli batikujem tričko pre svoju trojročnú dcérku, ktorá bude mať dlhé vlasy a ja jej budem zapletať dva copy a ona bude aj tak stále strapatá, lebo to bude šidlo ako ja, ale nebude sa volať Laura ani Ema ani Sofia ani Sára ani Rebeka, lebo tých je teraz už strašne veľa, a... A musím sa zabrzdiť, lebo na toto mám vraj ešte čas a že si vraj mám ešte užívať kým sa dá. Tak aspoň na bambulátko strúham jemný náznak úsmevu a zrazu idylku preruší HULVÁT.
Vlastne dvaja HULVÁTI. Vrútia sa na zastávku, meter od malého roztomilého anjelika, čo mi roztikal biohodiny, a bontón - nebontón, bambulátko - nebambulátko, precvičujú si svoju slovnú zásobu pejoratív. Zbierka to dosť chudobná. Operujú so štyrmi základnými pojmami, s ktorými sa obvykle cenzúra nemazná a ktoré nemám potrebu tu vymenúvať. Riadiac sa heslom Opakovanie - matka múdrosti, skloňujú tieto írečité skvosty stále dookola a s hlučnou ohnivosťou zatracujú najnovšie počiny svojho šéfa.
Už sa neviem sústrediť na horlivé očakávanie 99-ky a to malé okaté už nehľadí na frndžiace autá, lež s pootvorenými ústami na dvoch ujov, ktorí práve prekračujú únosnú decibelovú hranicu a ktorých slovný prejav je čoraz chudobnejší a expresívnejší. Matka tíško stojí a občas nenápadne premeria pohľadom dvoch inkriminovaných civilistov, ústa meravo bez najmenšieho náznaku pohybu.
A dosť!
Koľkokrát som držala jazyk za zubami, lebo som sa bála, že dostanem na hubu... Koľkokrát som bola ticho, lebo tak je to pohodlnejšie... Koľkokrát som pre strach nechala veci len tak plynúť... Toto je tá socializácia - naučiť sa byť ignorantom? Toto je slušná výchova? Alebo to budem stále ospravedlňovať pudom sebazáchovy?
"Prepáčte... (zamračene sa otáčajú smerom ku mne - čo preboha chce toto dievčisko?) Nemohli by ste si ísť prosím tieto veci vydiskutovať civilizovanejšie niekam ďalej? Je tu malé dieťa..."
Tri sekundy ticha.
"Čo sa staráš, ty sopľaňa hrdzavá!"
Asi dve sekundy predýchavam. Toto som naposledy počula v škôlke pred dvadsiatimi rokmi.
"Niekto sa starať musí..." ukončila som sofistikovane našu spoločenskú konverzáciu a stiahla sa do úzadia.
Srdce tĺklo ako o závod, ale po papuli som nedostala. A čo tí dvaja spoluobčania? Pravdepodobne som ich trochu vyviedla z miery, pretože sa po tomto invazívnom zákroku do ich oduševnelého prejavu už badateľne nevedeli tak dokonale sústrediť na precítený prednes pejoratív, a tak sa z toho stal len bežný bratislavský dialóg dvoch mierne podgurážených pánkov. A predstavte si, dokonca sa i trochu vzdialili, asi tak meter a pol...
A aj tá 99-ka nakoniec prišla.
