Balkón je úžasná vec, bez štipky irónie. Čerstvý vzduch na dosah, a keď máte to šťastie a dáte si tú námahu, môže sa zmeniť na malé kúzelné miesto aj v inak šedom a "ošuntelom" paneláku. Muškátiky, bylinky a koreninky v črepníkoch, posedenie pri kávičke... My, praktické stvorenia, oceníme možnosť zavesiť si prádlo a nechať ho vysušiť priamo na slnku. Iné stvorenia, trpiace napríklad "syndrómom škrečka", si z balkónu urobia svoj sklad, kde ukryjú všetko, čo nevedia už roky vyhodiť, ale zaručene to pre prípad strýčka náhody musia mať niekde poctivo uložené.
A do tejto idylky príde holub. Neraz si privedie aj spoločnosť, veď v dvojici, trojici (pri pomyslení na vyšší počet ma zalieva studený pot)... je veselšie. To nenásytné stvorenie si z vašich nádherných črepníkov z Ikei, Kiky a Hornbachu spraví svoje hniezdočko lásky, zbohom kvietky, bylinky, koreninky. Zbohom čisté povešané prádlo. Vitaj, kompletne obsr...balkón.
Tak sa vykloním z balkóna a čo nevidím - vedľajší balkón má nainštalovaný rozkošný domček pre určite tak hladujúce operené chúdence. Darí sa našim mestským vtáčkom skutočne až tak zle, že nám stojí za to žiť v ich truse?
Žijem v Bratislave, v dokonale rozvinutej konzumnej dobe, a denne sa my naskytá pohľad na nekonečné plytvanie surovinami, nejedno hladujúce dieťa z tretieho sveta by nad týmto obrazom zaplakalo. V našich kontajneroch sa nachádza hotová hostina. A nielen v nich, ale aj v ich okolí a vôbec - odpadky, či už bio alebo nebio charakteru, sa nachádzajú všade, kde sa pohneme. Ale nie o tom som chcela, že aby sme sa zamysleli a tak... Snažím sa naznačiť, že naše bratislavské holuby sa majú ako prasce v žite. Počujete, pani suseda s rozkošným domčekom na vedľajšom balkóne?
Ale stalo sa. A čo by sa holúbätká obťažovali s hľadaním potravy po kontajneroch, keď niekto im poskytne dokonalý servis a ešte aj príjemnú strechu nad hlavou? Lenže im nestačí jeden domček. Musia si svoje teritórium rozšíriť, veď majú v pláne založiť si véééľkúúú rodinu, pani Holubica až nemiestne šuchorí svoje perie a pán Holub je z toho celý paf. Plány sú veľkolepé, jeden balkón rozhodne nestačí.
Tak sa nasťahovali k nám. Respektíve, dosť intenzívne sa o to pokúšajú. Ranný rituál obsahuje nový úkon, ešte pred návštevou toalety sa z rozospatej zmením na rozčúlenú a zbesilo vybehnem na balkón. Musím vybehnúť skutočne zbesilo, lebo tieto "naše" (nedobrovoľne adoptované) holuby sa len tak nezľaknú. A to aj keď som tesne po vstaní z postele a vyzerám, ako vyzerám. Zbesilý výbeh na balkón zatiaľ zaberá, kým si stihnem aspoň zuby umyť.
Som skutočne nešťastná z tejto našej bratislavskej fauny. Badám, že sú stále drzejšie a expanzívnejšie. A keď sa pozriem na ne bližšie, tak minimálne pani Holubica, hoc šuchorí perím skutočne interesantne, zdravo rozhodne nevyzerá, polovypelichaná drzaňa. Pán Holub je na tom určite lepšie, čo mu však u mňa na dôveryhodnosti aj tak nepridáva. Jednoducho, chcem, aby odišli.
Prečo som nenašla zaľúbenie v hromade trusu a peria na balkóne, v dramatickom pleskote krídel a nevinnom, sústavne sa opakujúcom, hrkú - hrkú? Prečo doprajem tým úbohým opereným tvorom len to najhoršie? Prečo sa zo mňa stáva holubo-extrémista? A kto prosím vás vymyslel, že holubica je symbol mieru?
Neviem ako vy, ale ja tým hlúpym vtákom vyhlasujem vojnu. Nedopustím, aby sa len tak špacírovali v blízkosti plienočiek a iných detských vecičiek, s láskou čerstvo vytiahnutých z práčky, aby ničili a obsr... všetko, čo im príde pod ich špinavú pazúrokončatinu.
Len, žiaľbohu, neviem, ako túto vojnu vyhrať.
