Facebook mi prišiel ako tá najlepšia vec pre matky na materskej. A najhoršia. Alebo niečo medzi tým, aby som zas nepreháňala. Poroďte, odsťahujte sa, nešoférujte a je to isté - sociálna izolácia ako vyšitá. Darmo, deti sú zlaté, ľúbim ich najviac na svete, ale psychohygiena nepustí. Občas treba pauzu. Treba zmenu. Treba ľudí. Vek 18 +. S iným priezviskom, než mám ja.
Tak som sa registrovala na tom slávnom Facebooku. Veď pozvánky mi plus-mínus už pravidelne chodili do SPAM koša. Spočiatku ma napadlo tak päť, desať mien. Pár dní na to už bolo jasné, že po klonovanej ovečke Dolly musím byť na rade ja, pretože udržiavať si toľké priateľstvá bude sakra makačka. Čísla sa blížili kamsi k dvestovke, čo bolo tak o jeden zbor Lúčnica viac, než je bežný priemerný počet „priateľov". Veď ako by som mohla uprieť priateľstvo Jurkovi, ktorý mi ako sedemročnej schovával bavlnky na krúžku vyšívania???
Jedného dňa, ako som sa lúskala všetkými tými priateľskými statusmi a premýšľala, či sa mi to páči, mi zrazu dotrklo. Filipko spal, Matias jazdil s autíčkom po koberci a prskal medzi pery „brrrrrm brrrrrrm". Tak som sa na seba nasr...dila, že si neužívam to brrrrm brrrrm s ním a nechávam to plynúť len tak jedným uchom dnu, druhým von, že som v tú chvíľu do googlu zadala „zrušiť konto facebook" a hneď na prvý klik som našla, čo som hľadala. Priamy odkaz na vymazanie celého účtu. Musela som to spraviť. Dokázať si, že na tom ešte nie som tak zle, ako som sa bála, že už na tom som. Ďalší klik prišiel odhodlane. A zrazu bolo po všetkom.
Ešte mail, že si to do dvoch týždňov môžem rozmyslieť. Nestalo sa. Týždeň na to mi volá kamarátka. Či žijem. Či je všetko v poriadku. Znie naozaj znepokojene. Už ju dokonca napadlo, že sa niečo stalo deťom a som s nimi v nemocnici. Božechráň. Deti sú v poriadku, chodíme každý deň von. Bez ohľadu na počasie, vraciame sa domov až podvečer. Ako? Nuž, všetko sa dá, keď sa chce.
Pár dní na to volá ďalšia. Kladie mi podobné otázky. Na konci sa mi vysmieva, že to aj tak nevydržím. Možno netuší, ale pribila facebooku posledný klinec do rakvy. Budiž mu zem ľahká.
A to je všetko. Žiadne ďalšie telefonáty. Zrazu skoro o nikom nič neviem.
Oslobodzujúce. Až prekvapivo.
Vraciam sa späť k tým prvým piatim menám, dohadujem s kamoškou babskú jazdu. Prichádza škaredá faktúra za mobil, to je trest za tie moje valentínske kopačky. Ach jaj.
Poslať Facebook do prdele síce nevyriešilo problém mojej sociálnej izolácie, ale detstvo je len jedno. Na závislosti bude kopec času, až naše deti vyrastú.
