Iná doba

„Škoda, sa toho dedo nedožil, ten by ti ich bol ľúbil, on tak po chlapcoch túžil, šak sme len tie dve hepy mali, tak sa tých chlapcov v rodine nedožil, chudák. A kam ideš, krpec, kukuk, kam lozíš, nechaj tú špinu, šak koberec je špinavý, dvihni ho, ja som nevysávala, šak už nevládzem, Zuzka moja, stará som, len nech to neje ten malý, špinavé to je..."

- „Neboj babi, bude mať dobrú imunitu, a musí trénovať štvornožkovanie, keď má za chvíľu chodiť."

- „Jáj, šak dobre robíš, Zuzka, naša mamka tak mi vraveli, že čo len teplákov zoderú, nech len lozia, kým sa dá, to je najdóležitejšie. A špinaví sme boli, jajáj, to nebolo jak teraz, pustíš kohútik a teplá voda teče, tam hen do studne sme po vodu chodili a nikoho ani nezaujímalo jaká ta voda je, či má tie dusíky v sebe alebo čo, a studená bola jak šlak, celý deň sme vonku behali a len večer sme si nohy v tej vode umyli a tak sme do postele pod duchnu zaliezli. Mali sme štyri postele vedľa seba a tam sme sa pomestili, to boli iné časy vtedy. Jáj Zuzka, šak celý čas tu mám rodičovský dom pred oknom, kukám tam a spomínam, raz pamäte napíšem, všetko spomeniem, ako nás ništ nenaučili, myslíš, že sme my dzifčence vedeli, ako to chodí? Niktorá nevedela, čo je to menzes, ako sa deti robia, ani vychovávateľky ništ nevedeli, mali sme na internáte takú dievku, čo tehotná bola a začala rodiť a ani to nevedela, ani vychovávateľka nevedeli, čo sa deje, hanba, takí nás učili, šak sme boli sprostí vtedy, jedna vychovávateľka sa pýtala, že ju jeden božkal na ústa, či z toho decko bude mať, a to už bola stará tridsaťročná hepa a toto nevedela. Šak ani my sme nevedeli, na druhý krát som s dedom tehotná po svadbe ostala, sprostí sme boli, tak to bolo, nikto nám ništ nepovedal. A hanbili sme sa, keď sme menzes mali, ani spomenúť sme nemohli to slovo, raz jedna sa na hodine spýtala, čo je to menzes a učiteľka jej po papuli dala... Hanba to bola, to preto radšej mamka tehotná furt boli alebo kojili, aby tie dni mať nemuseli. Teraz je iná doba, kuknem z okna, vidím, jak tie dvanásťročné decká sa pelešia, fuj hanba, tam za kríkmi trtkajú sa, fuj. Tohoto som sa ja dožila, Zuzka moja, vidíš to. Raz napíšem o tom pamäte a napíšem tam aj jak mi ty dzífčence na internáte závideli a moje krásne vlnité vlasy mi ostrihali, tak som ja plakala, tak ma ostrihali, hnusoby, šak ti ja všetko toto povyprávam ešte, čo som si ja zažila. A už ho dvihni, už sa mu to nelúbi, jak mrnčať začal, no asi bude chcieť spinkať alebo cicku..."

- „Najskôr oboje...", dodávam a beriem malé pravnúča na ruky. V televízii začína C.S.I. a babka bystrí pozornosť týmto smerom. Tak o vlasoch snáď nabudúce.