Frčíme okolo hlúčiku pubertiakov. Opierajú sa o zábradlie škôlky popod vysokými topoľmi a možno práve skúšajú svoju prvú cigaretu v živote.
- Hen, aký smiešny bicykel!, kričí jeden z nich. Smiech. - Ty kokos!, ozýva sa ďalej.
- Poď, nezastavuj..., usmerňujem preventívne brata. Jazdí na „obyčajnej skladačke". Dá sa tam totiž brzdiť pedálmi a keď zastaví, dočiahne nohami na zem, čo nie je na škodu, ak máte trochu ťažkosti s motorikou.
Ideme ďalej. Ocitáme sa pri Chorvátskom ramene. Pauza, vyberám z ruksaku malinovku.
- Aha, aha!..., počujem spoza seba hlas nejakého dievčaťa, ...pozrite na neho!
Tentokrát už nie na bicykel. Otáčam sa, dievča - asi tak päť - šesť rokov (no je to len odhad), dvaja chlapci podobného veku. Stoja dosť blízko nás, preto ich počuť viac než dosť.
Brat si dal na chvíľu dolu šiltovku a upíja z malinovky. Dianiu okolo zatiaľ nevenuje prílišnú pozornosť. Zato ja som ostražitá až - až. Už odmala mám totiž vďaka nemu mimoriadne vyvinutý ochranársky pud.
- Aký je smiešny!, komentuje môjho brata jeden z chlapcov.
- Škaredý!..., opravuje ho dievčina.
- Tak by som teda nechcel vyzerať!, pridáva sa tretí.
Začína to vo mne vrieť.
- No čo sestra, pôjdeme ďalej?, otáča sa ku mne môj veľký bráško a podáva mi malinovku.
- Aha, ako divne rozpráva! Postihnutý, postihnutý!, spúšťa ďalšiu paľbu dievča. Ani nestíham bratovi odpovedať...
- Prečo sa mu posmievate?!, pýtam sa nahnevane tých drzých deciek. Kalich mojej trpezlivosti práve pretiekol.
- Lebo je postihnutý!, pohotovo odpovedá dievča tónom, ktorý akoby mal všetko vysvetliť a ospravedlniť
- No a čo?, pýtam sa ďalej.
- Je to také škaredé a ani nevie rozprávať!
- Láskavo sa mu nevysmievajte, ani neviete ako a aj vy môžete byť postihnutí!!!
Som rozčúlená.
- No to určite!, odvrkol jeden z chlapcov neveriacky.
- Že určite? Tak si predstav, že stačí jeden nakazený kliešť... Alebo nejaká nehoda. A hneď je z teba postihnutý, potom som zvedavá, či by sa ti páčilo, keby sa ti takto niekto posmieval!
Moja rozohnená reč zabrala. Všetkých troch som očividne pekne vyplašila.
- To fakt stačí, keď chytím kliešťa?, pýta sa dievča.
- Áno, ak by mal chorobu ten kliešť, kliešťovú encefalitídu, naozaj by ťa to mohlo poznačiť na celý život.
Deti zvážneli.
- Poďte, ideme radšej pozrieť tie labute!, zavelilo zrazu dievča a všetci traja sa rozbehli, až sa za nimi zaprášilo.
Viem, deti by sa strašiť nemali. Keby som vtedy nemala trinásť, ale o pár rokov viac, možno by som vedela do ich duší prehovoriť sofistikovanejšie. Ale nemala toto byť náhodou výchovná úloha ich rodičov? Keď tieto deti tak bezpečne identifikovali postihnutie môjho brata, ako to, že nasledovalo také správanie, aké nasledovalo?
