Od ničoho sa mi hádam ľahšie neodvykalo ako od klasického školského systému (som v súčasnosti doktorandka pedagogiky, tak prečo si nerypnúť do tradičného školstva)... Prísť do školy, ticho sedieť, slovo učiteľovo jest slovo božie. Máte právo mlčať, ešte raz mlčať, hlbšie sa nezamýšľať a loviť numerické zápisky do žiackych knižiek. V istom období sa škola mení na počítadlo aritmetických priemerov a dejisko veľkých emocionálnych estrád.
Veru, lomcovali nami emócie, keď učiteľ zahájil grandfinále pred klasifikačnou poradou. Všetky študentské snahy zrazu získali podobu akýchsi bezpohlavných čísel, od ktorých v tom okamihu závisel celý náš ďalší život. Ťažké výpočty, súčet, deleno, rovná sa... Učiteľ ponorený do svojho notesa suchopárne vymenúval tie naše osudové premenné - nemenné... "Jedna mínus, dva, jedna, tri mínus, jedna, dva lomené tri, štyri, jedna...", v konečnej fáze zhutnené do výsledného "jedna" až "päť". A my už sme sa len usmievali, vydýchli si, alebo sa zamračili, nazlostili, poplakali si a pocítili, ako chutí krivda.
Svoj strach zo školských lavíc som po roky nevedela analyzovať. Prečo som si vždy, keď mi chceli do žiackej zapísať známku horšiu ako dvojku, túto drahocennú knižku záhadne "zabudla"? Prečo, keď to sakramentské číslo nekorešpondovalo s mojimi predstavami, cesta domov sa trojnásobne predĺžila a ja som zúfalo vymýšľala spôsoby, ako odviesť reč inam, keď sa ma doma spýtajú, čo bolo v škole? Rodičia ma za známky nikdy netrestali. V mysli sa mi z tohto obdobia vynára len jedna veta: "Učíš sa sama pre seba."
Čo však znamená učiť sa sám pre seba v tradičnom školstve, je kapitola iná. Tam sú tieto klišé frázy len akýmsi jemným pozlátkom čohosi oveľa väčšieho a ťažkopádnejšieho. Išlo o známky, čo si tu budeme nahovárať! Máš jednotku, naučil si sa, si dobrý. Máš päťku, nenaučil si sa, si zlý. A samozrejme niečo medzi tým - neučil si sa dostatočne alebo si nepozorný. Koniec spätnej väzby. Vycvičili si nás ako Pavlov tých svojich uslintaných hafanov - dobrá známka prináša úsmev, zlá známka pohoršenie. Hľadať za tým hlbší zmysel je trochu priťažká úloha na žiaka pohybujúceho sa v priestore s presne vymedzenými mantinelmi.
A teraz šup do praxe. Vysoká škola bola úplne iná káva. Nohy som si šla polámať, aby som na všetkých písomkách bola, už žiadne "Mamííí, keď mňa dnes tak veľmi bolí brucho..." - "Z čoho máte písomku?! " Známky som lovila len v zmysle "nech prejdem" a keď mi na predmete záležalo, keď bol mojou srdcovkou, tak som musela prejsť pekne. Ani nie musela. Chcela som. Robila som to pre seba. A navyše som študovala pedagogický smer, kde nás úmyselne viedli k tomu, aby sme pri deťoch kládli dôraz na úctu, rešpekt, aby sme sledovali pokrok u každého individuálne, učili ich myslieť tvorivo a klásť otázky, spolupracovať, viesť dialóg, byť vnímavý voči veciam, ktoré nás obklopujú... Dôležitá je predsa príprava na reálny život, nie memorovanie a zbierka ukážkových vysvedčení. Známkovanie je len hlúpy prežitok, ktorý má žiaľ ešte stále svoje pevné postavenie v systéme tradičného školstva.
Po skončení vysokej školy som šla za svojím dávnym snom, študovať operný spev. Na konzervatórium. Opäť tá stredná škola. Hoci trošku iná, než ten gympel, kde som po rokoch stresu prišla k maturitnému vysvedčeniu, no stále je to stredná, so všetkým, čo k tomu patrí. Tak si na mňa počkalo ono veľké zaokrúhľovanie známok. Tentoraz som si to však "užívala" z akéhosi "stareckého" nadhľadu. Chlieb v rukách, fazuľka v bruchu, nepatrí sa to, ale bolo mi fuk, čo na vysvedčení dostanem, pokiaľ môžem naďalej chodiť na hodiny spevu. Ale že som teraz taká precitlivelejšia, pohlo mnou, keď som videla, ako tieto chvíle prežívajú spolužiatka násťročné.
Napríklad na javiskovom pohybe. Hopsali, ukazovali ťažko nacvičené kroky. Pokrok od začiatku bol rozhodne viditeľný a snaha sa nedala uprieť ani jednému. Napriek tomu sa učiteľ poškrabkal za uchom a hádzal známky ako jedna, dva, tri, podľa svojho gusta. Hopsadlá, ktoré sa k jednotke nedopracovali, posmutneli a presviedčali "pána profáka", aby choreografiu mohli predviesť ešte raz. Človek sa môže aj rozkrájať - niekto má skrátka talent v krvi, iný si to musí ťažko vydobíjať tvrdým tréningom, a sem tam ani to nestačí, pretože talent je jednoducho talent. Tu mal právo na jednotku len talent, hoci Aničke sa nedalo uprieť, že veľa na sebe makala.
Nezvládla som to. Pustila som sa do slovného súboja s učiteľom. Bol jedným z tých, čo sa prezentoval spôsobom "na známkach mi nezáleží, dôležité je, že vás chcem niečo naučiť". Bullshit. Hádzal známky a nepovedal k tomu ani muk. To jedno číslo má žiakovi dať spätnú väzbu? Podľa toho čísla má vedieť, kde má silné a kde má slabé stránky, čo si učiteľ myslí o výsledkoch jeho práce? Všetka tá drina končí jedným suchým číslom na papieri? Hudri hudri, spustila som teórie o nedostatkoch tradičného klasifikovania a dôležitosti dialógu učiteľ - žiak. Ok, keď si to systém žiada, dajme mu čo chce - dajme mu to hlúpe číslo - ale kam sa vytráca ľudskosť? Kde je ten dialóg, tá interakcia, ten tvorivo-humanistický prístup? V knižkách teoretikov.
Nepochodila som - jednoducho NEMôŽE dať Lucke jednotku a Aničke tiež. Veď sa pozrite na Lucku, hýbe sa jej to samo, a pozrite sa na Aničku, hýbe sa to, len nie tak, ako by si to predstavoval. Vraj motivačná jednotka za snahu, za to že nejde o známky, za to že život sa na vysvedčenia pýtať nebude, ale predsa sa ešte v tomto veku na neho príliš upíname a dupeme si po sebavedomí, keď nie je ukážkové... Som smiešna. Ale aspoň som to skúsila.
Neviem si predstaviť, čo budem stvárať, keď sa moje dieťa bude tak sakramentsky snažiť a zo školy sa vráti so slzami v očiach a trhlinkami na jeho malej dušičke, že všetko, čo mu učiteľ k jeho niekoľkomesačnej snahe povedal, bolo: "Tri.".
Na záver moja trauma zo školských čias:
Za celý polrok som nazbierala z fyziky tri dvojky, čo bol pre zaokrúhľovanie veľmi jednoduchý matematický úkon. Nič som neriešila, s dvojkou som bola stotožnená. Ale život je plný prekvapení a tak milá pani učiteľka, ktorú sme ako všetkých museli volať pani profesorka, aj keď k tomu titulu mala predsalen trošku ďaleko, pri mojom mene zrazu zistila, že som v akýsi neznámy deň bola chorá a nepísala som "superdôležitú" desaťminútovku, z ktorej polovica triedy schytala pätorky. Zarazenej mi pod nos strčila papier a nadiktovala dva príklady. Že som ja bola vždy na takéto výpočty odborník, behom pätnástich minút som sa na poslednej hodine pred vysvedčením dopracovala ku krásnej štvorke.
A matika nepustí. "Dva, dva, dva, štyri, to je výsledná trojka." Bodka.
Viac k tomu asi nemám čo povedať, akurát to, že tento článok píšem už dakedy od januára a konečne dúfam, že tentoraz sa mi ho už podarí dokončiť a zverejniť... :)
