A tak som čakala. A čakala. A stále čakala. Potom som horlivá nedočkavosťou onej pani napísala, že v akom je to štádiu, lebo teda už sa vzrušením celá klepem a začína u mňa dovolenková horúčka. Nejaké drobné komplikácie, ale stihneme to. Určite.
Nuž som sa ukľudnila, predala staršiu buginu, do ktorej už sa mi prvorodený nezmestil, lebo veď už - už príde väčšia a lepšia a čakala som ďalej. Pár dní pred odchodom na dovolenku, konkrétne v stredu 14. 9., mi zavolal otec tej pani, s ktorou som riešila celú túto kočíkovú záležitosť, že balík práve odoslal a na pošte mu odprisahali, že v piatok bude na našej pošte aj keby čo bolo, napríklad taký štátny sviatok deň predtým (15. 9.), na ktorý som upozorňovala. Dal mi aj podacie číslo zásielky, aby som nemusela čakať na nejaké doručovacie lístočky v schránke. Z ich strany to bolo vybavené, ja som si len pomyslela, že to bude teda riadne o hubu, len tak tak.
To, čo sa dialo v piatok, bolo neuveriteľné...
Okolo obeda som vyslala manžela na našu poštu, sebaisto, aj s podacím číslom, nech prinesie kočík, ja budem zatiaľ baliť kufre na tú dovolenku. O chvíľu mi zvoní mobil a manžel oznamuje, že na pošte žiadny kočík nemajú. „Majú!", hádam sa s ním. Pozreli sa dobre? Musí to tam byť! Volám pánovi, čo balík odoslal. Určite to tam je, len nech sa pozrú, oni mu na pošte odprisahali, že to tam bude. Tak zase volám manželovi a žiadam ho, aby bol náležite asertívny, lebo inak budem ja agresívna. Žiaľ, dostávam stále tú istú odpoveď - podľa podacieho čísla sa to nenájde, lebo takéto vnútroštátne sa ani nesledujú, a odosielateľ to poslal síce prioritne prvou triedou, ale na tú sú lehoty deň odoslania plus dva pracovné dni a do tých sa sviatky samozrejme nerátajú. Mal to poslať expres kuriérom a bola by som to mala.
Horor, premáham zlosť, slzy, zúfalstvo, neviem si predstaviť, ako na dovolenku potrepeme ten hebedo terénny kočík, čo sám zaberie celý kufor auta, nieto ešte nejaké batožiny tam dostať... Nejde o život, nejde o život, opakujem si. Ale som nasr...dená, pretože som s tým rátala a.. proste to nevyšlo, a pritom... sľubotechny jedny!!!
Po dynamickom okružnom stepovaní po izbe som sa rozhodla skúsiť zákaznícku linku Slovenskej pošty. Najskôr mi to zdvihla nejaká pani, ktorá potvrdila, že za podmienok, aké som opísala, to naozaj príde až v pondelok, kedy my už budeme za hranicami... Potom som zavolala druhý krát, zdvihla to zase nejaká ďalšia pani, ktorej som nadiktovala podacie číslo, či mi vie aspoň povedať, kde ten balík teraz je. Že by som si po neho prípadne skočila. Ale už po nadiktovaní toho čísla ma pani stopla, že ide o vnútroštátnu zásielku, ktoré sa takto nesledujú, len keby to bol expres kuriér. Je jej ľúto... A nie je žiadna šanca...? ...pýtam sa s maličkou dušičkou. Žiaľ. Zásielka príde v pondelok.
A tak som sa opäť dostala do štádia popisovaného vyššie, znovu krúžim sem a tam a rozčuľujem sa, prečo to je tak a nie onak a ani neviem na koho nadávať, asi na náhodu. Nejaká vyššia sila ma však popudila ešte do tretice zavolať na tú zákaznícku linku. Topiaca si pýta ďalšiu slamku. Zdvihol mi to pán, ktorý si trpezlivo vypočul môj výlev číreho zúfalstva a keď už som čakala, že ma poľutuje a slušne sa so mnou rozlúči, šokoval ma s tým, že sa podujal tento môj problém vyriešiť.
Neverila som, NEVERILA SOM. A stalo sa. Tento pán, ktorý sa mi v závere (zrejme aj v úvode, no prepočula som) predstavil ako Laco (doteraz neviem, či je to priezvisko alebo meno :)), pre mňa vykomunikoval nadštandardný poštový servis, aký som naozaj nečakala. Najskôr sa podarilo nájsť moju zásielku s tým "nesledovaným podacím číslom". Nachádzala sa na stredisku v Bratislave, kde sa triedia a spracovávajú zásielky. Len pre informáciu, bežný smrteľník tam nemá prístup, teda nebolo možné ísť si tam balík vyzdvihnúť, ako som pôvodne zamýšľala. Mojej zásielke na tomto stredisku venovali osobitnú pozornosť a odbavili ju hneď, ako ju našli. To všetko na základe komunikácie s pánom Lacom, ktorý mi priebežne počas dňa volal na mobil a informoval ma, ako sa veci vyvíjajú.
Záverečný telefonát od neho bol v štýle, že prvé auto, ktoré vyrazí večer z Bratislavy k nám do Stupavy, vezme aj náš kočík a že už je dohodnuté rande s vedúcou pošty Stupava, po záverečnej, pred bufetom (ktorý je blízko pošty). Bude ma čakať, nech určite prídem.
Sánka dolu, šéfe.
Naozaj som nečakala, že by sa mi mohlo kedy dostať takéhoto nadštandardu, a to bez nejakých príplatkov, ktoré by som mimochodom v tej zúfalej chvíli aj bola ochotná zaplatiť... Som nesmierne rada, že ešte existujú ľudia, ktorí nevymenúvajú dôvody, prečo to nejde, ale hľadajú spôsoby, ako to pôjde. Bolo, je a vždy to bude o ľuďoch.
Ďakujem pánovi Lacovi zo zákazníckej linky Slovenskej pošty, zamestnancom bratislavského strediska pre triedenie a spracovanie zásielok, a samozrejme pracovníčkam na našej stupavskej pošte, osobitne pani vedúcej, ktorá na mňa pri tom bufete naozaj čakala aj s krabicou veľkou ako svet... VĎAKA!
...
Že sa to nedá a nedá a nedá?
Dá, dá, dá!
Edit: Na základe diskusie dopĺňam informácie o spôsobe dopravy onej zásielky, a síce: pani v Anglicku objednala ešte v auguste kočík, ktorý obdržala krátko na to (next day delivery, okolo 20. augusta). Potom zamýšľala naložiť zásielku do kamiónu (predpokladám, že má nejaké dohody so šoférom kamiónu...), no bol príliš vyťažený a tak sa jej to nepodarilo a zásielka zostala trčať u nej v Anglicku, až kým sa jej to nakoniec do toho kamiónu podarilo dostať - čo bolo dosť naknap, v piatok 9. 9. to išlo s kamiónom preč z Anglicka, v stredu 14. 9. to bolo na Slovensku, konkrétne to dorazilo k jej otcovi do SNV, kde on to následne poslal ako balík prvej triedy ku nám do Stupavy... Zbytok poznáte.
