Tak si kráčam popri Chorvátskom ramene v Petržalke a spomínam, ako tu za mojich detských čias nestálo tuto toto a hentam tamto, sledujem staršieho, ako celý šťastný fičí na bicykli s vetrom opreteky a mladšieho, ako bezzubo žužle kôrku chleba a cápe tie žužlance po celom kočíku. Dokonalá idylka, všetci sa usmievame ako slniečka na hnoji. Až by ma prekvapilo, keby ju niečo neskazilo, aspoň nejaký riadny lejak, rozbité koleno alebo čo, veď mamka mi vždy vraveli, že po smiechu býva plač.
Telefonát a ja sa dozvedám, že by bolo celkom fajn, keby sa mi podarilo po ceste kúpiť fľašku fernetu, pri príležitosti niečoho, čo nie je pre tento článok podstatné, podstatná je informácia, že som sa teda rozhodla, že tú fľašku zoženiem. Veď už z diaľky sa majestátne týčil Kaufland.
Keď som už spomínaný Kaufland mala po pravici, len pár kríkov a obrubník nás od neho delilo, začala som hľadať spôsob, ako sa k nemu dostať. Mohla som s deťmi skočiť do ramena, preplávať ho, silou vôle preniesť na druhý breh bicykel aj kočík, vyjsť s deťmi a príslušenstvom hore po schodoch a potom už pohoda. Alebo by som šla (o dosť) ďalej, prešla by som cez most, šla by som ešte ďalej, až za detské ihrisko, vyšla by som hore kopcom medzi bytovky, otočila by som sa smerom späť, prekonala by som niekoľko parkovísk, dostala by som sa na chodník, prešla by som cez frekventovanú hlavnú cestu a opäť pohoda. Ale z akýchsi nepochopiteľných dôvodov sa mi najviac pozdával spôsob, ktorý vynašli nejakí usilovní snaživci predo mnou, keď vychodili, a to veľmi precízne, jednoduchú skratku pomedzi tie kríky o šírke cca dva - tri metre, že stačilo potom už len obrubník prekročiť a človek sa ocitol na parkovisku pred Kauflandom, pár metrov od vchodu. Ta dobre, trošku briežok, ale to vytlačíme.
Zosadila som synátora z bicykla, ten som uviazala na kočík, a s povelmi „šup šup, hore ideme" sme asi tak o dve sekundy stáli pri obrubníku pred parkoviskom. I obzerám sa, či nejde náhodou auto, prvorodený je už nedočkavý, prekračuje obrubník, ale ostražitá mater som ja, ťahám ho späť, bo vidím, že sa tam niečo so štyrmi kolesami predsalen rysuje a je to stále bližšie. A tak poslušne čakám za krajnicou, pri obrubníku, na tom vyšlapanom briežku, kočík v jednej ruke, synátor v druhej, keď tu zrazu z onoho spomínaného tátoša cicka so slnečnými brýlami na mňa začne hystericky revať „TY P..A! To jak si zodpovedná za tie decká, do p..i!!!"
No že som bola šokovaná a aj som hádam trochu sa chcela vulgarizmov zdržať, keď už tie deti po mojom boku stáli a syn zopakuje a napodobní aj ten najnenápadnejší prd, vychrlila som len čosi v zmysle „Staraj sa o seba", na čo mi (zrejme) slečna ešte hysterickejšie do tváre vyprskla, že „P..a je...tá, nabudúce ti ich obidvoch zrazím!!!", a obšťastnila nás exkluzívnymi výfukovými plynmi (preložené - ufujazdila do garáže), teda bolo už ťažko z pozície pešiaka niečo namietať, že či sa mi akože vyhráža alebo či chce trebárs dostať po papuli, lebo aj keď som žena útlocitná, alebo práve preto, nebude so mnou nikto takýmto spôsobom hovoriť a nedajbože ohrozovať moje deti, ač len ústne...
I rozhodla som sa predovšetkým pre blaho svojich detí, že sa budem tváriť, že sa nič nestalo. Keď si fešanda odfrndžala s autíčkom do preč, prešli sme cez cestu/vjazd do garáže/parkovisko (čokoľvek to bolo, chodili tadiaľ aj iní ľudia a z hľadiska motoristického veľmi rušno na tom úseku nebolo, väčšina totiž uprednostňovala parkovanie pred Kauflandom, nie v jeho garáži...) a šli sme do vnútra. Už som si vydýchla a tu zrazu sa zjaví po mojom boku nejaká postaršia pani s jej mladšou kópiou, tentoraz už bez slnečných okuliarov, a strašne škaredo na mňa zazerá a s plnou vážnosťou mi oznamuje:
"Mala by vám sociálka tie deti vziať!!! Vás ohlásim sociálke a uvidíte!"
"Prosííím????", pýtam sa neveriacky. Odpoveď však neprichádza, obe dámy výrazne zrýchlili tempo tlačenia nákupného košíka pred sebou a vzdialili sa preč. A ja samozrejme nemám chuť ich tam s deťmi naháňať po celom Kauflande a pýtať sa ich, či im preskočilo alebo áno.
Tak som šla podľa pôvodných plánov len do oddelenia chľastu, takmer ako správna žena na materskej, ktorej pôjde sociálka po krku, a nakoniec som ani ten fernet nekúpila, lebo nemali.
Milujem tieto extrémy, ľudí, čo sa starajú príliš, a takých, čo sa starajú primálo. Tí prví vás ukameňujú za to, že dieťa nemá na hlave baranicu, keď vonku pofukuje jemný vánok, alebo že mu dáte trebars čokoládu obliznúť, a to ešte ani rok nemá... Alebo že sa chystáte prejsť s deťmi cez cestu, aj keď tam nie je prechod pre chodcov (príďte sa vytrénovať do Stupavy, tam je to s chodníkmi bieda a s prechodmi ešte väčšia). Nuž a potom sú tu tí druhí, tí, ktorí keď stretnú osamotené, dezorientované a vyplašené dieťa, spokojne si zapália cigaretu, a budú z bezpečnej vzdialenosti so záujmom sledovať, ako to celé dopadne. Našťastie kdesi medzi týmito dvoma extrémami sa nachádza drvivá väčšina, a síce homo normálus.
(a to zďaleka nemám slovo „norma" v láske!)
