"Jéééj, ja som schudla!", chvastala som sa kade tade. A naposledy som sa nad svojou váhou usmievala niekedy pred Mikulášom. "Keď to nejde dole, aspoňže to nejde hore...", vydýchla som si.
Ale dostala ma. No kto asi, tá malá fazuľka predsa. A ľady sa zase pohli!
Svoje kilečká mám späť. Ja totiž žeriem. Nie, ja nejem, nepapám, ja žeriem. Tak veru! Od rána do večera. Občas pomedzi to čítam články z babatkovských a mamičkovských stránok, dokonca vlastním superdrahú knižku od Miriam Stoppardovej, mojej medicínskej modly v (nielen) ženských otázkach a dozvedám sa, akú robím chybu.
"Cica, nežer!" platí aj v tehotenstve. To je teda systém! Ako som si kedysi namýšľala, že keď raz budem tehotná, budem sa beztrestne napchávať a brucho budem mať veľké ako kamión a samotnou hrdosťou puknem, pretože ja som predsa tehotná, tak ja také MUSÍM.
Trt makový, nielenže nemusím, ale vlastne ani nemôžem. A navyše vraj bruško má byť vidieť až kdesi v piatom mesiaci, tak teraz som zdesená, pretože to je ešte strašne ďaleko a neviem akú výhovorku si mám vymyslieť pre tú fitloptu čo mám pod prsiami. "Jasné, že som guľatá, veď moje embryo má už 3 milimetre!"
Tak keď ma náhodou stretnete, ešte sa ma nepýtajte, či už mám zbalené veci do pôrodnice a čo sa v takom vysokom štádiu premávam ulicami, keď mám doma sedieť nad knižkou a v sladkom očakávaní popíjať čajíček s mobilom v pohotovostnom režime. Ešte musíte diplomaticky pomlčať.
A dúfam, že aj keď teraz jem za piatich, štvorčatá nečakám... :)
