Keď sa rodičia vyparili z domu, hoc šli len na nákup, šťastná to dievčinka zo mňa ihneď bola. Žiadne „telka až keď si napíšeš úlohy". Jednoducho beztrestné povaľovanie sa.
A do toho puk. Prásk. Žblnkot... Žblnkot? Čo to je?!
Chvíľu som ešte sedela na pohovke a rozmýšľala, či sú tie zvuky veľmi podozrivé, alebo len málo a môžem pokračovať v prepínaní kanálov. A či to náhodou nejde (len) od susedov. Ale nie. Tie zvuky boli veľmi, veľmi blízko. A neutíchali.
Nebolo treba zájsť ďaleko, aby som našla ich pôvod. Prasklo otcove 120 litrové akvárium s rybičkami, rastlinkami, kamienkami, filtrami a samozrejme vodou. Hlavne tou vodou.
Ťažko popísať, čo sa v takej chvíli odohráva v duši dieťaťa, ktorého rodičia odišli len pred malou chvíľou preč, v čase, kedy mobily boli hudba budúcnosti. Zúfalý výkrik „haló, vráťte sa!" v mojej duši pohltila čiernočierna tma. A na konci bolo malé jasné svetlo. Moja nová misia. Za každú cenu udržať pri živote rybičky!!!
Keď si na to teraz tak spomeniem, mohla by z toho byť celkom zábavná epizódka do rozprávky A je to!. Ale keďže vtedy v tejto epizódke zohrávalo hlavnú úlohu moje nedospelé ja, zábavnosť sa akosi vytrácala.
Akvárium bolo umiestnené na niekoľkých drevených latkách, zasadené do skrine, ktorú môj otec na tento účel vytvoril. V nej sa okrem rôznych akvaristických „serepetičiek" nachádzal aj dômyselný systém spínania a vypínania osvetlenia, spolu s elektrickou zástrčkou. Ako inak by to bolo, pán Murphy, keby celé toto elektrinu vyžadujúce čosi nebolo priamo pod novovzniknutou prasklinou, z ktorej teraz neprestajne tiekla voda. Ale to nebolo dôležité. Dôležité boli rybičky.
Potom, čo som našla prasklinu a teda i miesto, odkiaľ prúd vody tiekol (aby som nezabudla, pekne som sa na tej praskline porezala), nasledovalo hľadanie nádob, do ktorých by som vodu mohla odchytávať. Museli spĺňať dve kritériá:
- vojsť sa do skrinky pod akváriom,
- muselo sa z nich dať pohodlne vyliať vodu späť do akvária (na takúto manipuláciu tam bol totiž obmedzený priestor, keďže nad akváriom sa nachádzalo osvetlenie a ďalšia skrinka).
Vedro sa použiť nedalo, ružová vanička pre Barbie áno.
Ak vám do hlavy nejde, prečo (preboha!) som tú vodu liala späť do akvária, vedzte, že detská logika nepustí. Každý predsa vie, že na to, aby rybičky mohli (pre)žiť, potrebujú vodu. A tej teraz stále viac ubúdalo.
A tak som sa ocitla v bludnom kruhu, kedy na jednej strane som vytekajúcu vodu odchytávala, ako to len šlo, a na strane druhej ju dávala späť, aby vzápätí zase mohla odtiecť do Barbie - vaničky. Takto som sa chystala fungovať, kým sa rodičia nevrátia. Očividne som to však nezvládala. Voda bola všade a tiekla rôznymi smermi, nestíhala som. Napadlo ma, či doma nie sú susedia, s ktorými sme boli dobrými priateľmi. Otvoril mi ich syn, s ktorým sme vekom rovesníci. Ani jeho rodičia doma neboli, podujal sa však pomôcť. Prvé, čo ho napadlo, bolo vypnúť istič pre osvetlenie akvária. Vďakabohu. Ja som vtedy ani netušila, že niečo ako istič existuje. No ďalej sme boli dve rovnako zúfalé osôbky, ktoré nevedeli, čo skôr a túžobne očakávali príchod svojich rodičov domov.
Zrazu niekto zaklopal na dvere.
- Tečie vám práčka. oznamuje namosúrená suseda spod nás. Konečne nejaký dospelák, hádam povie, čo máme robiť...
- To nie práčka, prasklo nám akvárium. A nikto ešte nie je doma, neviete čo s tým? upieram na ňu svoj zúfalý pohľad a hľadám v očiach známku ochoty pomôcť. Nič.
- To teda neviem. Tak s tým potom niečo spravte, lebo nám to tam tečie!
Rodičia nakoniec domov predsalen dorazili. Všade potopa, dieťa porezané, oči vyvalené, sánka dolu. Rata, rata!
Otec sa toho lapil statočne. No použil inú logiku. Hybaj ho po vedro hneď! Vode ešte sám pomohol von sa z akvária dostať. A rybičky? Akonáhle klesla hladina takmer k nule, elegantne ich rukou za chvosty povyťahoval a do kýbla s vodou hodil. A čuduj sa svete, prežili to.
