"Matýsek bude mať sestričku alebo bračeka!" vytešujem sa a mávam svojej polovičke pozitívnym tehotenským testom pred nosom. No jo, plánovala som si, ako strašne originálne mu tú správu poviem a nakoniec som vydržala čakať len kým sa vyteperil z postele, teda cca dve minúty.
"Ja tam žiadnu druhú čiarku nevidím...", skonštatoval tata rozospato.
"Amatér! Aha, tu je, pozri tu do svetla, vidíš? Je slabunká, ale je!!!"
Kto to mal tušiť, že to, že je taká slabunká, nie je len tak...
A ubiehali dni, ubiehali týždne... Radostná novina putovala od ucha k uchu, len ja som sa nejak nevedela uvoľniť a vychutnávať si to. Nebolo to tentokrát žiadnymi rannými nevoľnosťami. Práve naopak. Necítila som nič. Vôbec nič.
"Ako to, že mi nie je zle?" pýtala som sa samej seba, svojho manžela, svojej mamy, a dokonca aj googlu, lebo ten vie vždy všetko.
"Chutí mi jesť a nič mi nesmrdí...!", pokračovala som vo svojom výklade netehotenských príznakov, ktorými som očividne trpela.
"Len chcem vedieť, že je všetko v poriadku."
"A prečo by nebolo?", odvetila mi nekompromisne moja gynekologička.
"Neviem. Skrátka sa vôbec necítim tehotne. Veď vtedy prvý krát som v tejto dobe už objímala misu niekoľkokrát denne."
"Ale každé tehotenstvo je iné."
Pravila doktorka, mama, manžel i google. Tak asi čakám dievčatko, keď je to tak odlišné! Také poslušné dievčatko, že ani mamičku netrápi grckami a smradmi a kadečím, tss, no jasné, nie ako ten malý lapaj, čo mi teraz pobehuje po byte! A chvíľu som sa aj usmievala a tešila sa na malú Zuzku a na bezproblémové tehotenstvo, o ktorom som toľko snila.
Fakt, že by to mohlo byť vytúžené dievčatko, celkom zatienil moje obavy. Nepripúšťala som si to ani vtedy, keď som volala doktorke kvôli výsledkom hcg.
"Je to strašne nízke, ale ste tehotná..."
"Akože nízke?"
"Prišli ste strašne skoro, musíte dať tomu tehotenstvu trošku čas."
Skoro? Koniec šiesteho týždňa je na prvú návštevu skoro?
"A aká je tá hodnota hcg? Koľkému týždňu akože zodpovedá?"
"To sa nedá povedať presne, ale vyzerá to tak na 3. - 4. týždeň. To je strašne skoro, nemusíte chodiť týždeň po oplodnení..."
"Ale ja už idem do siedmeho týždňa! Ja presne viem, kedy sa to stalo... Určite to nie je tretí týždeň! Nemôže to byť mimomaternicové tehotenstvo?"
"Prečo by to malo byť mimomaternicové tehotenstvo? Dnešné mamičky moc čítajú internet, nič nečítajte a príďte sa ukázať za tri týždne..."
Ubehol týždeň a pár dní k tomu navyše a ja som bola na klasickej kočíkovej prechádzke vonku. Navarené nebolo, tak som manželovi zavolala, nech objedná pizzu. Slnko svietilo, Matýsek spal, pizza na ceste, komu je lepšie? Po návrate z prechádzky som si odskočila (ako sa na tehotnú patrí, aspoň niečo...).
Krv.
Celý svet sa so mnou zatočil.
Jasnočervená.
Bože... NIE! Prosím...
Vyletela som z našej útulnej záchodo-kúpelky a rozplakala som sa.
"Krv... Pohotovosť... Musíš ma zobrať na pohotovosť... Naše bábo... Ja viem, že je to potrat, je jasnočervená... Matias spí... Musíme tam ísť... Ja nechcem potratiť... Už je neskoro, ja to viem..." Objal ma a ja som sa rozplakala ešte viac. Pizza zostala na stole.
...
Čo bolo ďalej už ani nemám silu písať, lebo akosi som sa pri písaní tohto článku rozplakala... A to som si myslela, že som už v pohode. Skrátka, došli sme do nemocnice, v maternici nič nevideli, tak si mysleli, že je to možno mimomaternicové, bola som úplne na dne, nechali si ma tam, hcg mi mierne stúplo, napokon na druhý deň našli v maternici "čosi" tak sa vytešovali, že nemusia operovať a bude stačiť kyretáž, ale nakoniec ani tú nebolo treba, lebo po "šetrnom" vyšetrení istým doktorom som po návrate z vyšetrovne na izbe naše druhé bábätko kompletne potratila. "V maternici nič nezostalo!", oznámili mi víťazoslávne.
Aký šťastný koniec!
