Že budem ako taká troska niekoľkokrát denne čupieť nad záchodovou misou, s tým odporne neznesiteľným pocitom ťažoby, s kŕčmi v bruchu a tlakom v hlave. Že mi kvôli tomu nešťastnému zvracaniu praskne cievka v oku. Ako naschvál, keď sa blíži svadba. A nikto mi nepovedal, že si mám pri tej bohumilej činnosti zatvárať oči, ako som to mala sakra vedieť... Teraz vyzerám ako strašidlo, s krvavým okom, už sa mi ani môj nastávajúci nepozrie s láskou do očú bez toho, aby nevyzeral oplašene.
A netušila som, že budem taká oťapená. Cítim sa ako pod drogami, zvädnutý výraz tváre, tie krvavé oči si musím každú chvíľu pretrieť, aby sa prebudili a aby som nezaspala nad klávesnicou. Zívam a naťahujem sa na kancelárskej stoličke, ktorá je oveľa menej pohodlná, ako posteľ. A posteľ, to je teraz moja najlepšia kamarátka, ľahnem a nič ma netrápi, lebo hneď spím a vtedy mi dokonca ani zle nie je. Len škoda tých divokých snov.
Ja som si v podstate myslela, že sa toho nejak veľa nezmení. Že mi len zrazu začne rásť bruško a ja budem šťastná a to bruško si budem stále hladkať. Lenže ono to tak vôbec nie je. A ja sa cítim previnilo, že si vo svojom tele zrazu pripadám taká cudzia. Áno, cudzia. Je to akoby moje telo prestalo poslúchať a ja aj keď viem, čo sa s ním deje, a viem to presne na fázy, presne na dni, keď čítam, že malý plod už má pršteky, kope nožičkami, len to ešte nemôžem cítiť, aj keď toto všetko viem, predsa mi to príde akési neskutočné a jednoducho to predsa nemôžem byť ja. Čo sa to so mnou deje?
Chcem sa správať materskejšie, chcem si hladkať to bruško, ktoré ešte len teraz začalo vykúkať (no hentá sa musela poriadne prežrať, asi tak nejak vyzerá) a chcem si do svojich štruktúr v mozgu už nadobro vštepiť, že som mama.
A mne je pritom do plaču. Keď hladím na ultrazvuk, som dojatá a šťastná, ale ten pocit sa o pár dní stráca a ja som zase len tá troska, čo stále zvracia a chce spať. Čakám, kedy prvý krát kopne, čakám na tie podnety, ktoré ma budú dojímať a prehlbovať môj vzťah k dieťatku, čo nosím pod srdcom. Som zmätená, neviem, či ma niekto dokáže pochopiť. Či ma neodsúdia a neonálepkujú, že svoje dieťa neľúbim, že zo mňa bude krkavčia mater. Od prvého momentu ho ľúbim, vážne, teším sa na neho. A od prvého momentu sa všetko mení a ja mám strach.
Viem, že končí to sladké obdobie, kedy som bola dievčatkom s roztomilými copíkmi, končí to obdobie, kedy som bola bláznivou puberťáčkou, technomaniačkou, nezávisláčkou, metláčkou... Zrazu si nie som istá, či som pripravená. Pred týmto všetkým by som vám povedala jednoznačné ÁNO. O dieťatku som snila, dokonca som tak ľudsky závidela všetkým mamičkám, že oni už a ja ešte nie... A zrazu som to ja, kto bude pred sebou tlačiť kočík. Ja, tá Zuzanka Mišovie, čo by som si mala meno zmeniť na prosté, normálne a zrelé "Zuzana Mišová", pretože sa to patrí. Koniec výstrelkom, a toho sa desím.
A mrzí ma, že som taká akosi pod psa. Že sa nezvládam starať o domácnosť, že nie som schopná navariť v tom dese z toho, čo by so mnou spravili vône v kuchyni. Že sa mi nechce maľovať, a stále častejšie ani milovať. Pripadám si ako riadne prežutá žuvačka, vypľutá kamsi... do postele. Neforemná, nepoužiteľná.
Prosím vás, povedzte mi, že tieto pocity sú úplne normálne. Že mi len tak proste, normálne a zrelo tehotensky zašibáva...
P.S. Jo a neznášam ihly.
