"Mami, prečo? Veď ja poslúcham, jem zeleninu, picháme injekcie. Nechcem už byť chorý!"
Bože Martinko... Ako ti pomôcť... Viem, že keby to bolo v silách našej mamy, neváhala by ani minútu. Hneď by sa s tebou vymenila. Nie je nič horšie, ako sledovať utrpenie vlastného dieťaťa.
Zažívame doposiaľ najťažšie obdobie v našich životoch. Mali by sme sa nazvájom podržať, ukľudniť, uchlácholiť, povedať si, že to bude dobré, a najmä veriť tomu... Ako si to však prikázať, ako sa naočkovať vierou v lepšie zajtrajšky?
Bránim sa pocitom bezmocnosti, ale sú silnejšie ako ja. Neviem, koľko sily má naša mama. Mamy sú vždy silné. Musia byť.
Naša mama plače. Plače otec, ja, a možno potajomky do vankúša i môj druhý brat. Plače Martinko, ktorý nerozumie, ako mu má pomôcť to utrpenie, ktoré mu lekári spôsobujú. Vravia, že je to liečba. Cíti sa však stále horšie.
Prečo si mi to urobila... Maťko vravel, že sa chce vyliečiť. No nechce chemoterapiu. Nechce operáciu. Prosil mamu, aby nedopustila, aby mu zase UBLIŽOVALI. Tak to vníma, tak to skrátka je. My však nepočúvame. Veriť v zázrak nám nestačí, chceme veriť lekárom, onkológom, že to, čo robia, má zmysel. Aj keď to stojí more sĺz.
Včera Martinka operovali, na trupe mu pribudla ďalšia jazva, už tretia za jeho život. Asi pätnásťcentimetrová. Nádory však nedokázali vybrať. "Budú zrejme mŕtve", ponúkli lekári nám topiacim slamku. Histológia ukáže.
Toto je asi tá chvíľa, kedy zostáva len veriť v zázraky a hľadať alternatívy. Ďalšiu konvenčnú liečbu by už Maťko nemusel zvládnuť.
