Každá mamička si želá, aby jej dieťatko bolo v prvom rade zdravé. Teda, musím sa opraviť, už sa mi totiž podarilo naraziť na článok, kde sa žena vyznávala zo svojho obrovského obdivu a lásky konkrétne k ľuďom s Downovým syndrómom, čo by bolo všetko v poriadku, keby v závere nenapísala "Chcela by som mať dieťa - downíka.". Budem si stáť za tým, že sa mi to zdá riadne pritiahnuté za vlasy. A nie preto, že by som ľudí s DS nemala rada, božechráň, ale úplne jednoducho mi príde absurdné želať si, aby moje dieťa malo postihnutie. A možno práve preto, že tým žijem už odmala a vidím, aký život mnohí z nich žijú.
Tak teda, každá triezvo uvažujúca mamička si želá, aby jej dieťatko bolo zdravé. A hoci samu seba nie vždy pokladám za triezvo uvažujúcu, v tomto bode sú moje preferencie jasné.
Musím povedať, že moje tehotenstvo zatiaľ nie je práve prechádzka ružovou záhradou. Drobcovi nič nevonia, nič mu nechutí a keď niečo zjem, hneď ma posiela dostať to zo seba von. Tento začarovaný kruh nás už dokonca priviedol do nemocnice, kde sme boli označení diagnózou hypereméza a museli sme si pár dní poležať na infúzkach. Dobre, tak si teda aj na tie ihly, ako som z nich vždy fóbiu mala, začnem zvykať - keď mi odmenou bude zdravé dieťatko, pretože to je teraz pre mňa prvoradé.
Dni utekajú a nás čakal prvý prenatálny screening, o ktorom sa doktor vyjadroval, že mi určite musí byť kvalitne urobený, pretože vzhľadom k rodinnej anamnéze som rizikovejšia. A to som vždy žila v domnienke, že Downov syndróm je vrodený, no nie dedičný po súrodeneckej línii. Človek, uč sa!
S hlbokou vráskou na čele som vošla do ambulancie, kde už čakala doktorka s prichystaným ultrazvukom. Chvíle, ktoré som v tej ambulancii prežila, boli asi tým najsvetlejším bodom môjho tehotenstva. Doktorka sa síce natrápila a veľmi príjemné mi to nebolo, keď sa snažila primäť moju mini ratolesť k zmene polohy, ale stálo to za to. Sme zdraví! Zatiaľ. Ale áno, sme, jednoducho a skrátka, môj drobček je OK! Som tá najšťastnejšia budúca mamina na svete!
A mimochodom, o fazuľke už nemôže byť reči...
So zatajeným dychom som sledovala, ako vo mne buvinká malé stvorenie s ručičkami a nožičkami, ach, vidíte? Len o ňom píšem a už hádžem gýčovité zdrobneniny... Teraz vyzerá ako taký malý E.T.
V poslednej dobe často počúvam otázku "čo to bude?". Po pravde netuším, na to je ešte priskoro, ale prezradím vám, že si pani doktorka spolu so mnou (tak trochu zo srandy) myslí, že chlap. Pretože vôbec neposlúcha a myslí len na seba :)
Tak. A teraz som pobúrila rady chlapov a budem vyhlásená za feministku... :)
