Neviem, či je to tým, že starnem. Stráca sa vekom zmysel pre humor? Schopnosť radovať sa? To hádam nie. Len asi pribudlo toľko „dospeláckych" povinností, že som sa nechala otráviť. Starať sa o domácnosť už nie je žiadna cnosť, za ktorú by som dostala odmenu v podobe vyššieho vreckového. Alebo aspoň pochvaly. A keby aj, to vreckové už zďaleka neposlúži účelom, akým slúžilo kedysi - ale niečomu užitočnému, praktickému či potrebnému. Do domácnosti, pre deti... Teda nie pekný farebný sveter s veľkými drevenými gombíkmi. Panvica. Možno aj s pokrievkou.
Potom si prezriem poštu. Faktúra, faktúra, reklama, faktúra, upomienka (bože, zase som zabudla na tú knižnicu!).
Príde manžel z práce. Taký som unavený. Taká som unavená. Čo ste robili celý deň. Ale však vieš, hlavne bordel. Nechcel jesť, čo som navarila. A zdá sa mi, že niečo na neho lezie. Nejako pokašliava. Jo a pocikal trojo teplákov. Zase musím prať. Nestihla som poskladať veci zo sušiča. Ale bol to v podstate celkom pekný deň, zahrali sme sa. A čo ty. Volali zo servisu. Bude to stáť asi až !%:?@! eur. Bože, až toľko. Sprosté auto. Takto sa tej hypotéky nezbavíme. Inak, spomínala som ti, ešte bude treba zaplatiť aj X a Y. A kedy pôjdeme vybaviť to Z. Tento týždeň to nepôjde, mám veľa roboty. Hmmm, no jo.
A večer si pozriem zopár správ. Toho zabili, tú okradli, týchto podviedli. Toto sa zruší, tamto sa spoplatní. A ešte aj tie blogy na tejto stránke sú mnohé tak krásne, lež smutné, že potom musím chmatať po vreckovke a pripomínať si, že som v podstate šťastný človek.
Uznávam, pre účely tohto článku som sa uchýlila k slušnej dávke hyperboly. Veľa úsmevných chvíľ zažívam najmä vďaka nášmu malému juniorovi. Je to síce zábava na úplne iný spôsob, než kedysi, ale má neopakovateľné čaro. Len musím žiaľ skonštatovať, že ako som kedysi ešte ako dieťa a neskôr aj puberťáčka považovala dospelákov za nudných a príliš vážnych suchárov - zábavy-kazičov, dnes sama smerujem k tomu takou sa stať.
A preto, milý tento blog, buď mi mementom.
