Tak takéto sme my ženy potvory!
Budeme ho volať Fero. Aj tak si už jeho meno nepamätám, ale Fero mu sekne. Tak Fero bol prosím pekne jedným z tých, čo sedávali za počítačom od svitu do mrku. Dnes to už nie je nič unikátne, ale vtedy, vtedy to bolo také... Skrátka unikátnejšie. Ja som napríklad počítač nemala a keď som chcela ísť na internet, musela som zájsť za susedom, za mamou do roboty, do kaviarne a tak podobne. Mimochodom, celé sa to odohralo niekedy v roku 2002/2003.
Mala som za sebou jeden z tých desiatich rozchodov s basgitaristom našej kapely a obzerala som sa vôkol seba, kým tohto nevďačníka nahradím. Čoskoro som prišla na to, že to nie je len tak zoznámiť sa s niekým novým a tragickosť tejto situácie ma doviedla ku kľúčovému dvojkliku na ikonku Internet exploreru. Wéwéwé pokec eská. "Popíše niekto?" Zuza, fuj, aké neoriginálne!
Asi viete, že keď takúto otázku na pokeci položí žena, má o zábavu na najbližších pár hodín postarané. Zrazu som si nevedela vybrať. Ale predsa ma nakoniec jeden zaujal viac. Vycibrené slovné obraty - je inteligentný! Štyri roky plus - starší, zrelší, múdrejší! Športová postava - a stará sa o seba! Pozvánku na rande som prijala. Krátko po tom, čo som si vsugerovala, že nemôže byť dáky zúfalec uviaznutý vo virtuálnom svete, pretože to isté potom môžem byť aj ja - veď prečo by ma tak nemohol vnímať? Obliekla som si to najlepšie, čo som mala, nagebzila si očné tiene a špirálu a s lietajúcimi motýľmi v bruchu som sa vyrútila na miesto určenia. "Musím trošku meškať, aby si nemyslel, že som z neho nejaká hrr hrr hotová a nedočkavá, ale nie priveľmi, aby nebol otrávený. Tak päť minútiek je akurát...", prehrávala som si v hlave múdrosti naštudované z článkov o balení chlapov.
Presne päť minút po som stála na Hviezdoslavovom námestí a blúdiac očami naokolo, vyzerala som sympatického chlapa. To snáď nie, on mešká?! To predsa chlap nesmie, to sa v časopisoch nepísalo! To je tak nezodpovedné! Stepovala som na mieste a čučala na svoj mobilný telefón, či mi niečo neušlo a o koľko minút už prestrelil svoj limit.
- Ahoj Zuzka, hneď som ťa spoznal. Čudo s mastnými vlasmi.
- Už ťa sledujem niekoľko minút. Vyzerala si tak zlato, ako si tu stála a čakala na mňa!
- Ahoj. Tak ty si ten Fero! A ty ma tu sleduješ? Prečo si ma nechal čakať?
- Meškala si, tak som si povedal, že sa môžeme hrať hru na meškanie a nechal som ťa tiež čakať. A tiež som pozerááál, či sa mi budeš páčiť. No a páčiš sa mi, tak som nakoniec tu.
Tak to je koniec. Totálny odpis. Snáď žartuje. Úlisný úsmev. Chcem ísť domov.
- Aha. Tak dík. /strojeno "akože v pohode"/ Kam pôjdeme?
- Mohli by sme sa len tak prechádzať, čo ty na to?
- Mmmm, okéj. Tak vedieš!
Jednoducho sa pokúsim prežiť toto rande, aspoň spoznám nového človeka, čo môže byť konieckoncov celkom zaujímavé.
- V láske som sa sklamal. Moje predošlé priateľky boli, ako by som to povedal, strašné mrchy. Šlo im hlavne o peniaze. A tá posledná ma podvádzala.
- Mmm, to fakt?
Premerala som si ho. Rozhodne nevyzeral byť typ solvenťáka. Žiadne zlaté rolexky a značkové polokošele. Ale ako mama hovorí - aj päť korún je peniaz.
- Hej, to úplne vážne. Prezeral som si smsky v jej mobile a hádaj čo som tam našiel! Už pekne dlho to s niekým tiahla!
Prezeral som si smsky v jej mobile... Uff.
- Tak to chápem, že ťa naštvalo...
- Jasné, hneď som ju poslal k vode. Teraz som voľný. Ako vták!
Čo sa na tom chichoce, veď to ani nebolo vtipné. A prečo AKO? Voľný vták. Tak to je vtipnejšie.
Medzičasom sa zotmelo a my sme sa ocitli pri akejsi lavičke obkľúčenej stromami. Nabádal ma, aby som si sadla, ale považovala som to za riskantné, tak som ho presviedčala, že radšej postojím a obzriem si krásy Dunaja. Aj to bolo však nebezpečné. Hneď stál pri mne a hlas mal akýsi zatiahnutejší.
- Celú dobu premýšľam, či by to nám dvom klapalo. Ešte by som potreboval jednu vec vedieť. Ako sa bozkávaš. Pobozkáme sa, čo ty na to?
Nie, len to nie, preboha. Krok vzad!
- Ja sa na to ešte necítim, prepáč. Takéto veci chcú u mňa čas. Na prvom (a poslednom!!!) rande sa nikdy nebozkávam (s tebou!!!). Inak, je mi trochu zima. Mali by sme ísť inam.
Aj keď sa ten čas neuveriteľne vliekol, bola to stále len necelá hodina, čo sme boli spolu a ja som sa neodvážila zaveliť na odchod. Čosi vo mne sa premáhalo a pretvarovalo, aby to naoko vyzeralo tak nejak normálne. Presunuli sme sa do jedného z tých zafajčených bratislavských podnikov.
- Ešte skôr než si objednáš - budeme platiť každý sám za seba. Vieš, ako som ti vravel, som už opatrný, lebo som sa v ženách sklamal.
- Jasné. Odskočím si na WC, oki?
Potrebovala som predýchať prítomnosť toho mne tak nesympatického človeka, čo sa mi snažil infiltrovať svojím prapodivným spôsobom do života. Ja to asi nezvládnem! Toto rande je jedna veľká katastrofa, chcem ísť preč! A vtedy mi to napadlo - zahráme sa jednu nevinnú hru...
- Čauko, to som ja, Zuzana. Počúvaj, som teraz na wécku v jednom podniku. Mám tu rande naslepo, ale akože ten chlap je strašný! Neviem, ako sa odtiaľto dostať...
- Ako strašný?
- No proste príšerný, ani sa radšej nepýtaj, však potom ti porozprávam...
- Je horší ako ja?
Kamarát sa očividne zabával.
- Ježíííš, áno, stokrát, ale práve preto potrebujem, aby si mi pomohol. Teraz pôjdem naspäť a za chvíľu mi zavoláš a budeš sa tváriť trebárs ako môj tatík alebo čo, to je fuk, dačo, že musím okamžite ísť domov alebo kam, proste že musím odísť! Zahráme divadielko, chápeš... Hlavne mi určite zavolaj!
Kamarát sa v telefóne rehlil a sľúbil, že zavolá, lebo toto si údajne nemôže nechať ujsť.
S nablýskaným úsmevom som sa vrátila k svojmu spoločníkovi a tvárila sa, ako veľmi ma zaujíma nápojový lístok. Volaj, volaj!
- Tak ty študuješ na vysokej. To je dobre. Nevedel by som chodiť s nevzdelanou. Pre mňa je inteligencia dosť dôležitá.
A je to tu. Mobil sa rozdrnčal, na displeji svieti veľkými písmenami meno Andrej. Nevadí, on to nevidí.
- Och moment... Tatko mi volá... Nechápem čo chce, som hovorila, že sa vrátim do desiatej... Prepáč, zdvihnem to radšej... Áno oci? Čo sa deje?
- No čo, pozerá na teba, ako telefonuješ?
- Uhm... No... A?
- A ako sa tvári? Hehe. Som krajší?
- Ale ocííí... To mi vážne musíš teraz volať kvôli tomu?
- Nemusím ti volať :) Môžem kľudne zložiť! Hehe
- Niééé, ocííí, prosííím, veď to ešte vydržííí!
Sakra nemôže mi to uľahčiť a hovoriť trošku veci k veci? Zaškrtím ho najbližšie!
- Óó, to teda nevydrží! UŽ AJ SI CHOĎ TÚ IZBU UPRATAŤ! Plyšák na zemi, to čo má znamenať?!
No perfekt, teraz ma ešte rozosmeje.
- A naozaj to nepočká?
- Plyšák na zemi?! Čo si!
- Ahaaa. Jééjda, tak dobre, tak teda prídem.
- Vidíš, to máš za to, že si nešla na rande so mnou.
- Tak čau teda.
- Ahoj drahá!
- Sorry, to bol otec. Akože ja ho nechápem, rieši, že nemám izbu upratanú. A že k nám ide práve návšteva. Tak musím ísť nutne domov.
- To vážne musíš?
- No. Je mi to strašne ľúto, ale aj kvôli tej návšteve fakt musím. Tak ťa teda opustím. Ale snáď niekedy nabudúce...
- To je škoda. Ale dobre teda. Tak popremýšľaj o nás dvoch, myslím, že za určitých okolností by nám to mohlo klapať. Len musíš byť aj trošku smelšia!
Jasné. O tom niet pochýb.
