A tak sa ponáram do perín a tisnem si k sebe ten malý nespokojný batôžtek, vlastne, už je to skôr batoh, ako ten čas letí... Ale chutí mu stále rovnako. Spokojne mľaská a zatvára oči. Maťko s chichotom vhupol do postele za nami a pritisol sa ku mne. Bojuje s paplónom, snaží sa prikryť. Seba, mňa aj bračeka.
- Maminka, zaspievaj mi pesničku...
- A ktorú?
- Hviezdičku.
Bola raz malá, malá hviezdička,
zviedla ju mliečna, mliečna cestička.
Zvolala „Zbohom, družice,
vidieť chcem svetov tisíce..."
Spievala som uspávanku, ktorú som si pamätala ešte z môjho detstva. Tú zo Zlatej brány, o hviezdičke, ktorá, uf, zomrie... Ako dieťa som ju milovala. Mama mi ju vždy spievala tíško, pokojne a nežne, a ja som sa možno vďaka tomu nikdy nebála, čo s hviezdičkou bude, až ju pochová chladná zem... Teraz som ju rovnako tíško spievala svojim deťom.
Tretí deň na smrť, na smrť znavená
spadla k nám hviezda ako z kameňa.
Pohli sa hrudy studené,
schovali hviezdu do zeme...
Bola raz malá, malá hviezdička,
zviedla ju mliečna, mliečna cestička.
Umrela hviezda maličká,
končí sa o nej pesnička...
- Mamička, má hviezdička postieľku?
- Hmmm, čo myslíš?
- Áno, má, červenú.
- Nó, možno má presne takú...
- A má tam aj vankúšik a paplónik.
- Uhm...
- A spinká tam aj s maminkou, tatinkom a bračekom.
- Presne ako my, však?
- Mamička... A tá hviezdička nespadne, lebo ju tatinko a maminka chytia. Oni na ňu dajú pozor.
Máš pravdu, Maťko. A ešte čosi. Tatinko a maminka svoje dve malé hviezdičky nekonečne ľúbia.
