Najprv mi chceli oči z jamiek vypadnúť, ale nakoniec nevypadli, bo hovorím si - Zuza, čo si sprostá, teraz, keď ich najviac potrebovať budeš! I dívala som sa a diplomaticky mlčala. V ruke kočík, keby šli pár minút dozadu, aj by ma s holým ceckom načapali, ako kojím sediac na pníčku, a možno by sme i spoločnú reč hodili, že je to fasa, takto sa bezostyšne odhaľovať, keď jediným svedkom vám je okolitá panenská príroda a svit mesiaca.
I nastal stret dvoch civilizácií - alkoholom posmelení mladí muži, ktorých zrejme partia (z hlučnej chatky niekde opodiaľ) do lesa po jahody poslala, lež obliecť už sa nesmeli, a ja, zmorená materskými povinnosťami, nadôvažok utlmená nealkoholickým pivom. Črtá sa vskutku zaujímavá situácia (akurát ten kočík je tam nejak navyše...). Byť to lacný béčkový film, je jasné, ako by to dopadlo.
„Pekný večer mladá pani, sme si kliešťov navzájom hľadali, keď tu zrazu medveď oblečenie nám ukradol... Už nám i zima začína byť, nemohli by sme sa u vás v chatke ohriať?"
„Ale jasnééé, chlapci!" (len mi tuto chvíľu kočík postrážte, idem vašu návštevu manželovi dnu ohlásiť...) :)
Ale dopadlo to veru inak. Jednak, že vonku bolo tak teplo, že sa ohrievať určite nechceli, no a svoju rolu zohral i fakt, že mám tych pinďúrov doma už fakt dosť - manžel a dvaja synovia bohato stačia.
Chlapci si vo všetkej počestnosti chichotajúc rukami pozakrývali, čo sa dalo a ja som tam stála sťa soľný stĺp a tvárila sa, akoby nebolo nič bežnejšieho na svete, než holí chlapi uprostred noci na samote pri lese (no jest pravda - neodpustila som si aspoň v duchu potichúčky skonštatovať, že reku bisťu, celkom slušne vypracované sedacie svalstvo majú! :)).
Manžel bol podľa mojich očakávaní nakoniec milerád, že ho akási vyššia moc ušetrila tohto stretu a poslala ho v tom čase dnu bordel z opekačky pospratávať.
Spomenula som si, ako som kedysi aj ja hrávala fľašu, resp. vadí - nevadí. Prvý krát ma s tou hrou zoznámili v tábore, to som bola ešte decko, červená ako paprika už len pri pomyslení, že by som si ponožku mala pred staršími chalanmi vyzliecť. Vždy keď sa šlo hrať, tvárila som sa, že musím ešte na WC odbehnúť a potom som si potajomky chytro na izbe ešte pár ďalších vecí na seba obliekla. Keby náhodou.
Ale v pamäti mi utkvela hlavne jedna dávna intrákovica. Bolo nás tam zopár vadí-nevadí chtivých a vymysleli sme si variantu, že sa úlohy napíšu na lístočky a každý si sám niečo vytiahne a to bude musieť splniť. Ach, zákerné to moje ruky, čo tri kolá za sebou to isté si potiahli. „Vypi poldeci čerešňovice." Nie som si istá, či to bolo poldeci, alebo koľko mi tam toho naliali, nevďačníci jedni. Isté je, bolo to veľa. Štvrté kolo už som absolvovala detašovane pri záchodovej mise.
Odvtedy mám čerešne radšej v bublanine.
