Z vedľajšieho boxu sa ozývajú zúfalé výkriky. „Už nie, ja to nevydržím, pán doktor, urobte niečo, nezvládnem to, prosííím, chcem cisársky!" Nasleduje hrdelné „ááá" a potom „jau jau jaaau" a ja súcítim, chápem, a len pár kontrakcií ma delí od toho, aby som aj ja nezačala prosíkať, nech „to" niekto zo mňa už konečne vyreže.
Manžel stojí poslušne pri mne, neodvažuje sa povedať nič, len mi ruku ponúka a ja vďačne prijímam, že mu ju aspoň rozdrvím za to, čo mi spôsobil. Samozrejme to bolo v spolupráci so mnou, ale to je teraz vedľajšie, lebo ja trpím a toto si niekto zlízne!
A je to tu, po dvanástich hodinách. Všetci ma obkľúčili a hľadia tam, kam bežne nahliadať nedovolím. Ostré svetlo mi oslepuje oči, čo mi pripomína, že keď ich nechcem mať sfarbené do karmínova, treba ich zavrieť. Doktor sústredený, nachystaný,...neverím, vážne som to dotiahla až sem?
"Tlačte!"
Fu... A ďalšie fu... Pazvuky, ktorých pôvod by som si nikdy nepripísala, keby som ich, tak povediac „na vlastnú hubu" práve zo seba nevydala. Nekričte, tlačte, dýchajte, dajte mi pokoj, kristepane, fu,...aha... Veď už je vonku, je vonku, panebože, ja som mamou..!
„Šťastné a veselé, máte krásneho syna!"
Čo na tom, že do Vianoc je ešte ďaleko. Lekár sa teší, a ja... Nedá sa to slovami ani popísať. Jedno je isté - ten pocit stojí za všetky bolesti.
