Hudobný sluch som zdedila asi po dedkovi. Súdim teda podľa toho, že na rodinných oslavách ako jeden z mála spieval intonačne čisto svojim sýtym hlasom bravúrne Živió, živió ! Bez ohľadu na to, kam siahajú korene týchto hudbofilných génov, bola som so svojím nadaním odhalená už pomerne skoro. Hybaj na hodiny spevu do ĽŠU (vtedy to ešte neboli ZUŠ)!
Na moju úplne prvú učiteľku spevu si veľmi nepamätám. Viem, že bola milá a tehotná. Na tú druhú už zabudnúť nemôžem. Nebola ani milá a ani tehotná. Bola divná. Inak to popísať neviem. Doteraz mám pár videí z "triednych prehrávok", kde všetci spievame po jednom tú istú pesničku, kde sa vždy na začiatku ospravedlňuje, že zabudla predstaviť pani korepetítorku a kde obvykle v strede tejto zábavnej akcie začne zvoniť zvon z neďalekého kostola. Pár detailných záberov ako prevraciam oči a už chýba len hodiť to na youtube.com... :)
Do ĽŠU som chodila 3 či 4 roky, keď ma mama priviedla do veľkej budovy v tvare prevrátenej pyramídy. Spomínam, že som mala dva rozpustené copy s veľkými mašľami. Myslím, že maminy takýto účes dievčatkám robia, keď chcú, aby zapôsobili... :) Tak teda ako ináč, zapôsobila som. Vošla som do miestnosti, akási teta sa na mňa usmievala a spýtala sa, čo zaspievam. Zaspievala som Na Orave dobre, na Orave zdravo. Uverili mi a vzali ma. Stala som sa členkou rozhlasového zboru, konkrétne teda Detského a mládežníckeho speváckeho zboru Slovenského rozhlasu v Bratislave.
Tu som zažila svoj prerod z dievčatka s dvoma copmi na pubertálne drzé dievčisko. Ale nebolo to so mnou až tak zlé. Priemerný pubertálny výkon, povedala by som. Akurát smola spočívala v tom, že vedenie zboru na také výkony veľmi zvedavé nebolo. Vedenie bolo dosť upäté a konzervatívne. Priam až v niektorých veciach zablokované.
Jedného pekného dňa sa náš zbor vydal koncertovať do Prahy. Bývali sme tých pár dní na intráku. Bolo že to radosti, keď sme zistili, že sa na intráku ubytovalo aj volejbalové družstvo dorastencov! Hneď sme si ich vychichotané pozvali na izbietku, vo všetkej počestnosti samozrejme, porozprávať sa o stovežatej a podobne, no veď viete si domyslieť. ;) A ja nechcem radšej vedieť, čo si domyslela dirigentka, no rozhodne tá pena okolo jej úst, keď chalanov vyhadzovala z izby, pôsobila presvedčivo... Dostala som čierny bod.
Na druhý deň sa na mňa veľmi škaredo pozerala a napriek tomu, že sme na izbe boli štyri, zo všetkého vinila moju pubertálnu maličkosť. Myslela som, že sa to spraví, keď jej ponúknem bonbóny, mala som totiž práve v ten deň svoje 14. narodeniny. Ale nestalo sa. Vzala si jeden a mračila sa ďalej. Tu sa story okolo mojich 14. narodenín rozhodne nekončí. V ten večer sme sa vracali z Prahy späť do Bratislavy. V peňaženke ešte stále šušťalo zopár českých bubákov a darčeky pre rodinu veškere žádné. A tak som sa prirodzene potešila, keď sme na diaľnici zastali na pumpe. Celú som ju presnorila, no nič ma nezaujalo. Na druhej strane cesty však bolo druhé nákupné lákadlo. Povedali sme si spolu s kamarátkou, že to skúsime ešte tam. Prešli sme teda cez cestu, čo - to kúpili a hybaj späť.
A čo to zrazu nevidíme? Celý zbor stojí na druhej strane cesty spolu s policajtmi a všetci upierajú pohľady na nás dve. Dirigentka strieda farby, zelenú, červenú, fialovú a bielu a príslušne sa krotí. Ešte. Policajti fascinujúco rozprávajú o tom, že minule presne tu na diaľnici našli odtrhnutú ruku a že neznalosť zákona neospravedlňuje a cez diaľnicu sa nesmie prechádzať. Na záver karhajú dirigentku, že si nás nevie ustrážiť. Dirigentka opäť strieda farby.
A tu prosím pekne je koniec mojej éry spievania v rozhlasovom zbore. Aj keď to bolo na narodeniny, vyhodila ma. Kamarátku nie. Pretože kamarátka nekazí mladších dvojzmyselnými neslušnými vtipmi. Kamarátka nečíta zvláštnu ezoterickú literatúru (ten titul sa volal Tajomstvo pyramíd). Viac toho, čo mojim rodičom predkladala ako závažné dôvody pre ukončenie mojej kariéry v tomto skvostnom zbore, si už chvalabohu nepamätám. A viete čo? Ja som sa vtedy celkom potešila. Strašne ma nebavilo spievať tie, ako som to volala, záhrobné pesničky. Pätnásť Ave Márií, keď počúvate 2 Unlimited a Scooter je dosť na nervy. Dobrá bola akurát tá pesnička "Chcel som si dať na obed jedno vajíčko, vykľulo sa z neho hneď prekvapeníčko". A čo ma teda naštvalo, rodičia v rámci môjho výchovného procesu neuskutočnili oslavu, ktorá sa v ten večer mala konať, na počesť mojich štrnástin. Miesto toho som si vypočula slová o hanbe velikej a výklad paragrafu o tom, že sa teda skutočne a naozaj cez diaľnicu nesmie prechádzať. A bolo mi to podozrivé, že tam bolo to zábradlie. Ale len také malé, to sa dalo ľahko preskočiť... :)
Nasledovala spevácka pauza. Plne som sa sústredila na svoje platonické lásky. Po dvoch rokoch ma napadlo, že mi spev chýba. Vzala som teda zlaté stránky a našla kontakt na jeden petržalský komorný zbor. Škovran. Tam som si zažila dva krásne roky, dokonca sme vyhrali celoslovenskú súťaž Mládež spieva. A potom som zrazu prestala do zboru chodiť.
Našla som si totiž kapelu.
Moja prvá kapela. Našli sme sa cez zoznamku. Inzerát bol čosi v zmysle, že hľadám hocijakú kapelu, viem spievať a páči sa mi rock (sme sa posunuli od toho Scooter-u!). Dodnes si to pamätám, stretli sme sa na Nivách. Bolo strašne teplo a mala som na sebe len tričko na ramienka a nejaké červené šortky. Keď ma zbadali, boli šokovaní. Zo slov "páči sa mi rock" si totiž vydedukovali, že príde brutálna rockerka s piercingom v nose, vybíjaným opaskom a koženou bundou. A ja som vyzerala ako dobrovoľníčka z pionierskeho oddielu, čo predáva okoloidúcim sušienky. Cez plece mi visela plátená taška, ktorú som si sama ušila. Tak čo už so mnou, museli nejak prekusnúť, že kožené bundy v lete nenosím. Nastúpili sme do trolejbusu a šli do Vrakune. Skúšobňa bola hneď oproti Pentagonu, v Talline, vtedy som si myslela, že tie zhluky podozrivých indivíduí naokolo sú len náhodné.
Čakal ma tam ozajstný mikrofón. Wow. Zaspievala som a bolo vybavené. Stala som sa členkou kapely O ČO IDE. Tento názov slúžil ako zadné dvierka, keď mal niekto voči našej hudbe výhrady. Kapela fungovala veľmi zvláštne. Tak sme si spievali, dokonca nahrávali demo a keď šlo do tuhého, teda malo sa ísť vystupovať na koncert, tak 3/4 kapely odmietla vystupovať. Tak sme skoro vôbec nevystupovali. A ak, tak iba gitara a ja. Hrali sme akýsi pop - rock - folk - vážne ťažko povedať, čo to presne bolo (na koncertoch vzhľadom k redukovanému množstvu účinkujúcich z radov našej kapely to bol zrejme fakt len folk). Neraz sme počuli, že hráme také "kresťanské pesničky", ktoré ale pritom vôbec kresťanské neboli. Spievali sme o chľaste a o ženách. Dosť dlho mi trvalo, kým som nášho dvorného skladateľa a gitaristu zároveň presvedčila, aby napísal aj niečo také, čo by sa vážne hodilo, aby spievala žena. A tak zložil pieseň Môcť zabudnúť. V čase, keď som ju nahrávala, bola dosť aktuálna, nakoľko som práve mala za sebou jeden z 11 rozchodov, ktoré som si zažila v rámci svojho prvého vážneho dvojročného prerušovaného vzťahu s basgitaristom v tejto kapele. Zdravím ťa, Andrej... :))
A že som v úvode sľubovala tie multimediálne dáta, pesničku si práve teraz môžete vypočuť, ak to teda zvládnem nejako nakódiť... :)
Je to taká pomalá baladička s drsným koncom (ten je úplne naj!). K svojmu spevu poviem asi toľko - je to niekoľko rôčkov dozadu. Čiže je to HROZNÉ. Ale aspoň sa schuti zasmejete a poviete si, že "No, už mi je jasné, prečo nechce ísť do Superstar "... :)) A ja aj tak viem, že teraz spievam asi tak 157x lepšie. A basta! :) Akceptujem tieto závažné fakty a aj tak si chcem vypočuť pesničku Môcť zabudnúť!Zuzanka vážne nechápe, čím to je, ale Viktorov návod na vkladanie mp3 do článkov nejak nefunguje. No, niežeby nefungoval, ale... Veď si vypočujte sami, čo to spravilo... :))EDIT: Zuzanka ďakuje diskutujúcim, vďaka ktorým prišla na to, že mala piesenku zle skomprimovanú a túto fatálnu chybu vyššie už napravila. Nasledovnej verzii sa ale aj tak nechcela vzdať... :) Dobrééé, nie? Naspeedovaná veverička :) A ja pozerám, že som toho napísala viac než dosť, tak koniec prvej časti. Pretože toto ešte zďaleka nie je všetko... ;)
