O rok neskôr.
- Dávaj si pozor... A správaj sa slušne! Nieže budeš ako odtrhnutá z reťaze!
Ha ha. Že odtrhnutá z reťaze. Na pobyte medzi samými rodičmi. Vedúca = mamina kamarátka. A všetci ma budú sledovať, ako sa správam, pretože som riaditeľkina dcéra. A aj keby som veľmi chcela, nemám sa tam s kým odtrhnúť z reťaze! Veď všetci rovesníci tam majú mentálne postihnutie... Nezostáva iné, len robiť to, na čo tam idem - asistentku, čo vymýšľa denný program a kadejaké aktivity pre účastníkov.
- Ahoj, ja som Hanka, ty si asi tá druhá asistentka na tomto pobyte, že? Teda, nevyzeráš ako mentálne postihnutá, chi-chi-chi...
- Ahoj, ja som Zuzana, no hej, dobrý postreh, mentálne postihnutá nie som...
- Chi-chi, tak to môžeme byť spolu na izbe, čo ty na to, hm?
- Hmm, jasné, prečo nie?
Premerala som si túto dievčinu menom Hanka. Vo svojich 16tich super-vyspelých rokoch som sa nemohla zbaviť pocitu, že je to ešte dieťa. To jej chi-chi-chi, to neforemné oranžové tričko, ani náznak líčidiel a ako čerešnička na torte - dva rozcuchané zapletené vrkoče! Nuž, určite má ale aspoň v repertoári slušnú zbierku hier (prvé dojmy vedia byť riadne zákerácke!)...
Moja spoluasistentka Hanka nebola zlé dievča, práve naopak. Dobro z nej sršalo. Spolu so slušnosťou, ktorú som v tej dobe považovala takmer za synonymum nudy. Všetky voľné chvíle trávila na izbe v objatí s knižkou. Fakt, že sa v hlavnej budove nachádza krčma, bol pre ňu asi rovnako zaujímavý, ako informácia, čo jedla rodina Blažkových z Českých Budějovic pred troma týždňami na večeru.
Ja som tento fakt za zaujímavý považovala. V krčme pracoval barman, ktorý bol síce asi dvakrát tak starý ako ja, ale na atraktivite mu to nič nebralo. Hlavne však vedel, ako po vyčerpávajúcom dni zdvihnúť zničenej mladej babe náladu. Zavše moju maličkosť i lichôtkou počastoval. Vedela som, že je ženatý s čašníčkou, čo nás pri obedoch obsluhovala, ale netrápilo ma to. A nečakajte za tým žiadny škandalózny milostný trojuholník, pretože napriek atraktivite bol môj vzťah k nemu založený na "čistom spriaznení duší v tejto neľahkej situácii". Bol chlapom, s ktorým sa dalo pokecať - nič viac, nič menej. Takí asi barmani majú byť.
Kofola tiekla prúdom a dni bežali. Pobyt sa chýlil ku koncu. Posledná večera. Posledný večerný program. Posledné posedenie v krčme. Sedím, popíjam kofolu a zdvorilo konverzujem s niekoľkými rodičmi. Dokonca i Hanka je prítomná. Po chvíli sa zdvíha so slovami, že ide na izbu. Nič prekvapujúce, ledabolo sa s ňou lúčim. Hanka berie kľúče a odchádza. Postupne odchádzajú i rodičia. Barman sa na mňa z diaľky usmieva a žmurká. Ani neviem ako, zrazu sú všetci preč. Po toľkých kofolách sa cítim veľmi čulo a na otázku, či sa mi ešte nechce spať, veselo odpovedám "Tak to sa mi veru nechce!". Do krčmy prichádza barmanova manželka a oznamuje, že ide už preč a že sa uvidia doma.
Sami.
- Čo ti nalejem?
- Kofolu...
- Ale prosím ťa, stále piješ tú kofolu! Vieš čo? Mám tu celkom dobré drinky, to by si mala ochutnať. Na môj účet!
- Ale ja nepijem alkohol. Vôbec. Ani kvapku.
- To ani neucítiš alkohol... To sú skôr také džúsiky! Spravím ti, OK?
Kým naberám dych a chystám sa opäť niečo namietnuť, chytá do rúk jednu fľašku za druhou a po troškách vytvára opojný elixír posledného večera (smiešny poetický zvrat, ktorý mi práve napadol). V hlave zvádzam boj a presviedčam sa, že práve toto môže byť výborná príležitosť na zoznámenie s alkoholom (dnes mi táto túžba začať piť príde dosť uhodená, ale koľko vecí som vtedy vnímala ináč!).
- Prosím! Drink sa volá Bosorka.
Usmieva sa na mňa a podáva mi dvojdecový pohár. Vonia to ako sprite. Krútim nosom a snažím sa odhadnúť, koľko alkoholu sa v tomto nápoji nachádza.
- No čo sa bojíš, ochutnaj!
- Tak Bosorka vravíš! Mám si to brať osobne? - snažím sa vtipkovať a upíjam z pohára. Vonia to ako sprite a chutí to ako sprite. A troška alkoholu. Nič nepríjemné, bublinková malinovka.
- Celkom dobré...
Konverzujeme o hlúpostiach. Dopíjam.
- Teraz ti spravím ešte jeden super drink. Babám to chutí. Má to dobrý názov - Čert.
- Tuším tu robíte samé rozprávkové drinky!
Zase som vtipná a on sa opäť usmieva a usilovne mieša. Ani nestíham sledovať, čo všetko vlastne taký Čert obsahuje. Podáva mi ďalší pohár. Tentokrát s dobre známou vôňou kofoly. Sŕkam pomaly. Dobre sa nám kecá. A ďalší drink už pre istotu piť nebudem - musím si šetriť tento. Páči sa mi piť alkohol. Chutí to na moje počudovanie dobre. Cítim hlavne tie bublinkové veci, čo mám tak rada. A nič mi to nerobí. Ale pre istotu už ďalej piť nebudem.
O chvíľu sa hlási k slovu príroda. Nečudo, popila som toho dosť, či už s alkoholom, alebo bez.
Vstávam. Odsúvam stoličku a ševelím niečo o prepudrovaní nosu.
Och... Čo to je..?
Hlava. Treskot. Všetko sa krúúúúúti. Prišlo to tak zrazu! Cítim sa ochromená. Kráčam k dverám s nápisom WC a uvedomujem si, aké obtiažne je netackať sa. Chcem zastať a nechať ten hrozný pocit v tele odznieť, no nemôžem. Hrám formu. Vypila som dve malinovky, tak nemôžem byť opitá! Nedochádza mi to, nepoznám pravidlá chľastania. Neviem, že barman vsadil kartu na miešanie. Opieram sa o umývadlo a zatváram oči. Je mi príšerne zle. Hlava sa mi točí.
Čo mám teraz spraviť? No asi nič, jedine ísť na izbu spať. Normálne sa rozlúčim a odídem... Jdu na to.
- Uf, tuším mi to nejako stúplo do hlavy. To bol teda riadny Čert, čo si mi dal. Myslím, že je pre dnešok s pitím koniec.
Prichádza ku mne. Čo tak na mňa pozerá?
- No, ďakujem za drinky a vlastne za všetko... Asi sa už neuvidíme, tak...
Podávam mu ruku.
Chytá ju, vytáča a pritláča ma k baru. Ruka na stehne, začína neznesiteľne funieť, cítim jeho dych na krku.
- Si všade taká hrdzavá?
Jeho útok ma prekvapil. Dr. Jekyll a Mr. Hyde. Nadávam si do nerozvážnych hlupáň, kráv a sprostáň. Spomínam na články nešťastných znásilnených dievčat a zdesená burcujem všetky posledné sily na obranu proti tomu zvrhlému chlípnikovi. Príšerne sa bojím a horúčkovito premýšľam, čo spraviť. Deje sa to všetko strašne rýchlo - "Nie, nechcem..." oznamujem nesmelo, dúfajúc, že toto všetko je len jeden veľký omyl a zle vyložená situácia. Šokuje ma jeho odpoveď - "Ale nebuď naivná, čo si myslíš, prečo ti tu zadarmo nalievam?" - nemám čas premýšľať nad takými filozofickými otázkami, pokúšam sa ho odtlačiť. Telo ma stále neposlúcha, je strašne slabé. "Niee...", nástojím na svojom. Čo mám spraviť? Nemám šancu! Bezmocnosť strieda zlosť, utiecť sa nedá, musím zaútočiť. "NIE! PRESTAŇ!" - kričím naň, znie to tak trochu ako matka karhajúca svoje dieťa. Hnevám sa, chvíľu sa cítim silná, odstrkujem ho. Necháva sa. Odstupuje.
Mám pocit, akoby ma chcel opľuť. "Ako chceš..." Hľadí na mňa pohŕdavo. Neviem, čo povedať. Balí si veci. Hajzel úchylácky.
- Čau.
Neodpovedá. Nevadí. S definitívnou platnosťou opúšťam hlavnú budovu s jej malebnou krčmičkou. Uvedomujem si, čo všetko sa mohlo stať a cítim sa príšerne, už nielen fyzicky. Pomaly sa blížim k chate, na ktorej som ubytovaná a pre istotu sa otáčam, či ma náhodou nesleduje. Nie, odchádza preč. Fuj, je mi zle.
V chate je tma. Všetci už spia. Snažím sa byť čo najtichšie.
Sakra! Kľúče! Ja nemám kľúče!
Hanka má kľúče - a čo je horšie, Hanka nemá mobil... A ani ja inak nemám mobil. Budem ho mať až o dva roky. Takže tudy cesta nevede.
Chata je zamknutá. Už neriešim, že mi je zle, že barman je úchyl - začína mi byť zima a neviem, ako sa dostanem dovnútra. Obchádzam chatu. Jedno okno je otvorené. Zvnútra sa ozýva chrápanie. Na chvíľu mi to všetko príde strašne smiešne a mám chuť sa rozosmiať na plné ústa. Ale nie, teraz sa musím dostať dovnútra.
Ach, tie moje krátke nohy. Obzerám sa a hľadám čosi, na čo by som si stúpla, aby som sa dostala tam, kam chcem. Ani neviem, či sa tam chcem vlúpať pod rúškom noci, alebo čo vlastne chcem. Ale je dobre, že som našla kýbel s odpadkami. Prevraciam ho a stúpam naň. Plast sa prehýba a ja sa pološeptom prihováram do snov nič netušiacej spiacej rodinky.
- Haló! Prosím vás! Zobuďte sa! Haló!
O chvíľu sa jeden z nich mrví a ospalo overuje, či sa mu to nesníva. Nesníva. Bohužiaľ. Prichádza v pásikavom pyžame a slávnostne otvára dvere. Zahanbene ďakujem a ospravedlňujem sa. O chvíľu ma niet. Nastal čas, aby som sa popasovala s tým, čo som si nadrobila. Účet, prosím!
Čo nasledovalo určite netreba detailne popisovať. Tajne som dúfala, že sa s pani Misou Záchodovou nebudem musieť spoznávať bližšie, nuž, mýlila som sa. Kto nevie chľastať, nech nechľastá. A vôbec - na čo je vlastne to chľastanie dobré?
Tajne verím, že okrem verejnej hanby týmto článkom dosiahnem aj čosi iné. Aby som bola konkrétnejšia, dúfam, že sa ostatní dokážu poučiť z mojej chyby. Je praktickejšie učiť sa na chybách druhých, než na vlastných.
Pripájam teda aspoň pár múdrostí na koniec:
Nie je všetko zlato, čo sa blyští.
Drinky na účet iného fungujú na báze reciprocity.
Najistejší spôsob, ako sa zbaviť chlípneho prasaťa, je kopnúť ho do gulí. (Škoda, že som to vtedy nespravila!)
Plastový kýbel vydrží skutočne všeličo.
Hlavne nemiešať!
Nezatvárať oči, keď sa hlava krúti!
Radšej nepiť. Veď to je totál OUT kľačať na toalete.
...MEMENTO... :)
