Ja vlastne neviem, či to môžem nazvať námesačnosťou. Ale už ma to párkrát postretlo, aspoň čo viem z počutia, lebo sama si na to vôbec nepamätám. "Ty si to FAKT nepamätáš?! Veď si aj reagovala a hovorila so mnou!" Fakt. Nič si nepamätám. Ale historky sú to prinajmenšom zaujímavé. A dve z nich hádam aj stoja za spomenutie.
V ošuntelom petržalskom paneláku, rok 2002.
- Dobré ráno drahá...
- Mmmm... dobrééé... drahý...
- Ako si sa vyspala?
- Dobre...
- A čo sa ti prosím ťa v noci snívalo?
- Hmmm, nespomínam si...
- No to ja asi nezabudnem!
- Prečo?
- Tak si v noci spím a zrazu počujem, že dačo mumleš. Zobudil som sa a pýtam sa ťa, čo sa deje.
- Fakt???
- No to ešte nič nie je. Povedala si, že si na mňa nasr... a potom prišiel fakt GÓL.
- Čože som ti povedala?!
Vyvaľujem oči, robí si zo mňa prdel, či čo?
- POTOM... (dramatická odmlka) si mi povedala, že mi za trest ZAKAZUJEŠ CHODIŤ DO TESCA!
Pozerám na neho a neviem, čo povedať. V prvom rade sa snažím na všetko rozpamätať. Čo som už načisto blázon?! Že Tesco! Neviem sa ubrániť úsmevu. Páni, to som musela byť riadne vo švungu, keď som mu zakázala Tesco! Chichocem sa. Také dačo v hlave splodiť! Neuveriteľné...
Samozrejme, fráza následne zdomácnela. Vrelo odporúčam na odľahčenie konfliktných situácií!
A teraz k historke č. 2, akčnejšej. Lebo táto predtým je predsalen jedna z tých nevinnejších.
Víkendové školenie táborových vedúcich. Ja študentka sociálnej pedagogiky, zodpovedne pristupujúca k príprave na tábor s deťmi z detských domovov. Spoločnosť v chatke, kde sme ubytovaní, mi robí viacero rovesníkov s rovnakým poslaním, medzi inými napríklad spolužiačka z výšky s frajerom, či sympaťák Edo, s ktorým som si už dlhšie virtuálne dopisovala. A zopár ďalších.
Deľba postelí. "Nevadí ti spať s Edom?" Čo by mi to vadilo! Veď sme už dospelí. Normálka. Je tam toho, jedna manželská posteľ!
S prívlastkom najväčšieho spachtoša opúšťam popíjajúcu spoločnosť a odchádzam testovať posteľ ako prvá. Staré vŕzgajúce drevené schody... Obzerám si izbicu a navliekam sa do neforemného pyžama. Edko - Needko, ja idem spať! I stalo sa.
V noci ma budí zima. Šmátram po paplóne. Noha. Čo??? To je koho noha?! Všade je tma, ale ak si dobre pamätám, tak nad hlavou som mala okno. Okno nevidím. Neviem sa zorientovať. Kde to som?! Koho je tá noha?! Posúvam sa.Sakra, však som centimeter od kraja, už som skoro na zemi, doooo... prdele, to čo má znamenať? A koho je tá noha?!
- Haló, je niekto hore?
- Zuzi?
Spolužiačka. To je jej noha. Čo ju ohmatávam. Ležím jej a jej frajerovi pri nohách! Som zdesená.
- Čo tu robím?
- Ty si to nepamätáš?
- Nie, čo si mám pamätať?
Panebože, čo si mám pamätať? Čo sa tu odohralo?!
- Už si spala, potom došiel aj Edo a ľahol si do postele. Potom sme došli my. Už sme zaspávali, keď si si zrazu sadla a povedala si, že sa odtiaľ musíš okamžite dostať preč.
Počúvala som so zatajeným dychom. Ako to, že si na to nepamätám? Práve ten moment bol pre mňa najdesivejší. Akoby mi rozprávala o niekom úplne cudzom.
- Pýtala som sa ťa, čo sa stalo, ale nechcela si povedať. Tak sme si mysleli, že ťa asi Edo obťažoval v posteli.
Super. Edo ma obťažuje a ja si to nepamätám.
- Povedala si, že ideš spať k nám dvom do postele. Bolo nám to trochu divné, ale čo sme mali robiť? Vyzerala si byť o tom veľmi presvedčená. A potom si k nám skočila rybičku.
- Rybičku?!
- Hej, sadla si si na kraj postele, natiahla si ruky pred seba, a skočila si sem na posteľ.
Tá predstava! Ten trapas!
- Akože normálne som skočila rybičku do postele k vašim nohám?
- Hej. Nohy sme stihli stiahnuť, tak si nám ich nepolámala, hihi. Potom sme ťa nechali tak, že keď je to tebe takto pohodlnejšie...
- Moje nervy. To som fakt urobila? Kokos. Ja som vážne mimo. Sorry Natálka, nechápem to, ale nebolo to naschvál.. Nechcela som vám dvom kaziť noc...
- Zuzii, v pohode!
- Tak ja idem späť za Edom. Kokšo, akože fakt nechápem...
- Hej, sranda...
Rybička. Mrkla som sa na dlhé schodisko vedúce z diery v podlahe až dolu. Nachádzalo sa presne medzi mojou a ich posteľou. Skáčem rybičky ponad schodisko, do ktorého keby som sa zrútila... Radšej nepomyslieť... Aj som sa zaspať bála.
- Nati, prosím ťa, keby som zase chcela skákať rybičky, zobuď ma...
- Jasné, neboj. Dobrú noc!
Že neboj. Nebojsa vyhorel a Bojsa zostal. Sprostý pocit, nechávať sa napospas noci, keď si moja hlava a telo robí, čo chce...
