Piatok, 26.10.
Medzi poslednými do úplne prepchatého autobusu nastúpi babička, ktorej pri pohybe ani tie dve palice už veľmi nepomáhajú. Študenti, okupujúci takmer vštky miesta si ju všimnú, niektorí sa tvária, že ešte dospávajú, iní pozerajú von oknom a ďalší len tak na seba, ponúkajúc jeden druhého.
Typický príklad, pomyslím si. Každý vie, čo treba robiť, nikto sa neodváži. Veď babka sa za života nasedela dosť. Na moje prekvapenie však vstávajú dokonca dvaja chlapci, kamaráti, ktorí stáli okolo nich, pustia babičku na miesto. Zažiaria jej oči, poďakuje. "Chlapci, takí slušní, ani som nečakala. To je hrozné, ako je to tu plné. No nebolo by lepšie, keby vám škola dala samostatný autobus? Nemuseli by ste sa tu takto tlačiť." Babička sa snaží nadviazať konverzáciu.
Odpoveďou je zostane rehot: "A ty si čo myslíš, že sme v Amerike stará?" Babičke primrzne úsmev, prestane ďakovať a sústredí sa na cestu.
Po chvíli začínam aj ja ľutovať, že školské autobusy nechodia, aspoň by som nemusela tých hádam najdlhších šesť minút v živote počúvať, ako je ten "bus, ku..., do pi..., prepchatý", že je to "šecko v Trnave..." hádajte na čo, a dokonca prečo sa starí ľudia hrabú kamsi tak skoro ráno, "ket móžu ešče spat".
Pondelok, 29.10.
Znova čakám. Ľudí je opäť dosť, autobus je pripravený asi 10 minút skôr, dvere má otvorené. Akási holka sa snaží nastúpiť. "Slečna, láskavo si vystúpte, ešte nie je sedem." Vystúpi, no zjavne nechápe, čo by sa stalo, keby jej predal lístok skôr.
O chvíľku príde postaršia pani, situácia sa zopakuje. Ona sa však rozhodla pridať nástojčivé: "Prečo???" "Lebo vodič som ja, a JA rozhodnem, kedy môžete nastúpiť."
Chápem ho, robí totiž činnosť obrovského spoločenského rozmeru - nič.
Pani sa nedá odbiť: "A kedy nás pustíte? Veď je už o tri minúty sedem." "O tom rozhodnem ja." Ani nie o tridsať sekúnd sa ozve poriadne naštvaté: "TAK POĎTE TEDA NO!" Pani si nedá pokoj: "Takto sa správate k ľuďom?"
Všetkých úplne dorazí jeho uštipačná odpoveď: "Vy NIE STE ĽUDIA!"
To ju naštvalo natoľko, že sa sním hádala celú cestu. Ja som zatiaľ rozmýšlala, nad jedným vodičom električky. Minule som v Bratislave na hlavnej stanici odchytila električku, ktorá odchádzala až o sedem minút. Nechcelo sa mi stáť vonku, tak som vodičovi zaťukala na dvere, pustil ma dnu. Žiadne "caviky", žiaden problém a už vôbec ma neoznačil za nečloveka len preto, že som si chcela sadnúť namiesto toho, aby som mrzla vonku.
V utorok sa situácia opakovala, s tým rozdielom, že nikto sa ani len nepokúšal nastúpiť skôr, ako hovodič vyzval. Načo dráždiť hada bosou nohou? Veď my, neľudia, skutočnému človeku nesiahame ani po epitelové bunky na podošvách nôh.
V stredu, 31.10. spolužiačka prišla do školy úplne zeleno-naštvatá. Z Jaslovských Bohuníc šiel taký plný autobus, že stálá pri vodičovi, ktorý vôbec nemal problém počas celej jazdy fajčiť. "Aj som mu chcela niečo povedať, ale radšej som to nechala tak, ešte by mi vynadal."
"Potom mu začal ešte aj zvoniť telefón, akurát vtedy, keď sme mali prejsť cez kruháč, kde sa prerába cesta, povolená dvadsiatka a on si to tam, v jednej ruke cigatera, v druhej telefón, volant si podopieral lakťami, preletel štyyridsiatkou. Som si vážne myslela, že to dnes neprežijem." Prežila, našťastie, ešte sa aj po mesiaci dostala konečne z internátu domov.
A doma som aj ja, len dúfam, že nasledujúce tri dni nebudem musieť ísť autobusom nikam, aby som trochu zregenerovala nervy a pripravila sa na ďalšie podobé zážitky.
