Pre niekoho obyčajná, pre niekoho výnimočná. Naivná optimistka milujúca ľudí, vôňu pokosenej trávy, letný dážď, knihy a čokoládu... Zoznam autorových rubrík: Škola, druhý domov:), Aj takto to býva, Všetky "moje" deti, Ľudia môjho života, Súkromné, Nezaradené
Odišla 204, poslednýkrát som im zakývala. Mandarinka sa pozrela na mňa a obidve sme vedeli, že ich už možno nikdy neuvidíme. Chlapci z geta, ťažkí týpci,ktorí po pár minútach s nami povedali, že idú domov, nech im zavoláme taxíka. Po siedmich dňoch kývali a tvárili sa, že neplačú, len im zo studeného počasia slzia oči.
Pozrela som sa na telefón, prečítala esemesku a zistila som, že som znova na niečo zabudla: Ahoj kuratko, uz ta cakam viac ako hodinu, prides, alebo nie? Kamarátka. Nevideli sme sa tri roky a konečne sa dostavila domov. Aj s novým priateľom.
Každý deň idem aspoň raz autobusom, každý deň v ňom stretnem viac či menej zaujímavé tipy, ale zdá sa mi, že posledných sedem dní bolo na zážitky bohatých až-až.
Prvýkrát som stretla rozprávkové bytosti. Vtedy, keď som už prestávala veriť, že existujú, ukázali mi, že keď ich človek čaká najmenej, prekvapia ho.
Očná je jediný doktor, kam sa vždy teším. Keďže má vždy plno, človek si oddýchne ničnerobením v čakárni, podozvedá sa novinky z okolia, vypočuje si, že si musí šetriť zrak, lebo to zle dopadne. Dnes som to čakanie odhadovala na minimálne dve hodiny, tak som si vzala so sebou pre istotu algebru, nech si aspoň domácu úlohu vypočítam. Nechcelo sa mi zapájať sa do debát o tom, ako drahé sú dioptrické sklá a že by to mohla poisťovňa preplácať, lebo za to človek nemôže, že je slepý ako krtko. Asi po hodine urputného boja s maticami som si všimla, ako ma po očku pozoruje staršia pani, čo sedela vedľa. Nedalo jej to: Slečna a vy čo robíte? Stále len číselká do riadku a do stĺpca, nepomýlili ste si oddelenie? spýtala sa dobrosrdečne..... K očnej chodím vždy rada. Aby som sa dozvedela napríklad aj to, že viac vyzerám ako prípad pre psychiatra.
Znova som takmer nestihla vlak. Opäť raz som natrafila na ľudí, ktorí si neplnia povinnosti, ale aj na takých, ktorí urobia oveľa viac, ako musia.
Keď som bola piatačka, učiteľka nám raz oznámila, že spolužiačka Lucka nepríde párkrát do školy, nech sa jej nič nepýtame. Vyzerala vtedy vážne a aj keď sme boli všetci zvedaví, poslúchli sme ju. Po rokoch sa Lucka priznala, že bola na polícii, nielen ona, ale asi štyri ďalšie dievčatá, ktoré cestou do školy obťažoval úchylák. Rodičia sa to dozvedeli asi po pol roku, keď to jedna nich nevydržala. Nedodržala sľub, že to nikomu nepovie, veď ujo je sused, pozná ho skoro každý a on im len chce dať trošku lásky. Nakoniec sa to uzavrelo, lebo ujo sa dlhodobo lieči na psychiatrii, dnes ale Lucka, keď ho vidí, vždy prejde na druhú stranu ulice a neopustí si poznámku: Úchyl jeden hnusný. Najhoršie na tom bolo to čakanie, v nedeľu večer čakať na pondelok a vedieť, že tam bude zas.
Streda, 12. septembra: Dobrý deň, chcela som sa spýtať, či poskytujete informácie o tom, kedy je otvorená Dobšinská ľadová jaskyňa. Samozrejme, až do 15. septembra je posledný vstup o 16. hodine.
Hádajte sa potichšie, aby vaše deti nemuseli o polnoci plakať vonku...
Dvakrát hurá: konečne nám ide elektrina a konečne som sa dostala domov... Včerajší deň som so sestrenkou ukončila jej prijímačkové putovanie po Slovensku v Trnave. Ako to dopadlo, zatiaľ nevie, ale s istotou môžeme povedať, že na tento deň tak ľahko nezabudneme.
- Je pravda, že sa dajú každý rok využiť 2 milióny euro? - Nie, už vrchný strop nie je obmedzený, takže sa dá aj viac.
Vraví sa, že každý má nejakú úchylku, ale u niektorí ľudia sú na tom tak, že by ich nemali ani na ulicu pustiť....
Čo sa ti stalo? To je to tak vidieť, že mi niečo je? No, máš také smutné oči. Niečo doma?
Upozorňujem, že omylom a celkom nechcene... Včera ma znova prehľadávali. Neviem, či naozaj vyzerám ako nejaký podvodný živel, ale stáva sa mi to veľmi často. Akosi som si pritom spomenula na môj najhorší nakupovací zážitok...
Mamička, čo to má tá teta na krku? pýta sa asi 5-ročné dievčatko. Prstom ukazuje mojím smerom. Obzriem sa, za mnou len skrinky. No, vieš, zlatko...ako by som ti to....hmmmm....ako by som ti to vysvetlila, habká mamička a ďalej oblieka dievčatko do plaviek. Pozrie sa na mňa bližšie a zistí, že na to, aby to bol cucflek je to príliš veľké, príliš červené, príliš drsné. Jednoducho, príliš iné.
Študent potrebuje peniaze stále, na rôzne viac či menej potrebné veci, tak sme sa jedného dňa s kamoškou rozhodli, že ideme brigádovať do Tesca. Na robotu nie som vyberavá, ale toto ma fakt dorazilo. Vydržala som to v tej pokladni dvakrát, takže Klobúk Dolu pred tými, ktorí tam fičia denne...
