Tak sme sa teda vybrali, lebo nám v stredu na Čingove pršalo a sedieť na chate, to nie je nič pre mňa. Po ceste k jaskyni nás zastavili českí turisti, či chceme ísť na prehliadku, pretože oni boli na poslednej, vraj už zatvárali. Presviedčam ich, že otvoriť musia, veď sme volali do Správy národného parku, tak tam musia vedieť.
Aj tak sa rozhodnem ísť hore, veď je ešte nie sú ani tri, tak si možno dali do ďalšej prehliadky prestávku. Hore to však naozaj vyzerá tak, že ďalšia prehliadka nebude.
O chvíľu vyjdú von zamestnanci, dozvieme sa, že posledná prehliadka je o druhej. Zmeškali sme to, máme smolu. Keď spomeniem, odkiaľ som dostala informácie, dve dievčatá sa tvária, že im to je jedno, ale starší pán mi odpovie, vraj oni s nimi nič nemajú, mali sme si zavolať na Správu slovenských jaskýň. "Ja by som vám aj rád ešte otvoril, ale sú to vysoké náklady a okrem toho, dievčata nestihnú autobus domov."
Teraz som trochu v pomykove. Pomotala som to? Ešte raz si zavolám do Správy NP, okamžite dostávam rovnakú informáciu. "Ďakujem a mohli by ste mi vysvetliť, ako je možné, že tá jaskyňa je otvorená len do druhej?" V telefóne zostane ticho. "Viete, ale my s nimi nemáme nič spoločné, treba sa informovať na správe jaskýň." Ale prečo mi to nepovedali skôr, nechápem.
Vzdávame to, medzičasom si náš rozhovor vypočuli aj dvaja Česi, ktorí tiež prišli na štvrtú. Pri parkovisku ešte stretneme šiestich Slovákov. "Chcete ísť do jaskyne? Už je zatvorená." Prekvapene na mňa pozrú: "Ale my sme volali, a vraj je až do štvrtej. Prišli sme z Dubnice, lebo tu máme návštevu a chceli sme stihnúť tú poslednú prehliadku."
Štrnásť ľudí nasadlo do áut, každý sa vybral svojím smerom, a my sme ešte 45 kilometrov museli počúvať, ako Kika plače, lebo chcela vidieť draka, ktorý býva v jaskyni.
