Je 19:41, o 4 minúty mi odchádza vlak. Začínam byť nervózna, v pokladni nie je ani duša a potrebujem lístok. "Dobrý večer," zdravím v nádeji, že pani, ktorá tam má byť, pribehne a predá mi ho.
19:42, skúšam to ešte raz. Pozdravím hlasnejšie, stále sa nikoho nedočkám. Klopem na okienko, skúsim to ešte raz, asi trochu ráznejšie, lebo z vnútra sa vyrúti energická ženská a spustí....
19:43 "Tá dnešná mládež, neviete pozdraviť? Ignoranti mladí, drzí, nevychovaní, rozmaznaní, stačí ma pozdraviť a ja pribehnem!!!!" Nervy hrajú svoju úlohu aj na mojej strane: "Prepáčte, ale zdravila som dvakrát. Nikto neprišiel. Jeden študentský do Trnavy, ďakujem."
19:44 Dostanem lístok, podám peniaze, nekontrolujem, koľko mi pani vydala, schmatnem batožinu, ona ma vypoklonkuje ešte nejakým dudraním, nastúpim a vlak sa rozbehne.
Až vo vlaku zistím, že namiesto študentského lístka som dostala celý, z čoho plynie jasné poučenie, že nielen za blbosť, ale aj za drzosť sa platí.
Taká rozzúrená sa ešte snažím sústrediť na algebru, teším sa na intrák a dúfam, že tento vlak konečne poruší nepísanú tradíciu a nebude meškať. Potrebujem stihnúť autobus, trepať sa s plnou "cestovkou" asi štyridsať minút pešo sa mi nechce. Nedočkám sa, síce meškáme asi len 10 minút, no už to nestihnem.
"Slečna, ani nevystupujte z vlaku, pomôžem vám." Obzriem sa. Stojí tam sprievodca. "Musíte to mať poriadne ťažké, čo vás to mamina ako nabalila? Počkajte chvíľku, zhasnem svetlá a môžeme ísť."
Neverím ľuďom, ale tento chlapík ma akosi dostal tým svojím úsmevom. A tým, že mi pri kontrolovaní lístka poprial dobrú chuť. Vezme mi tašku, čakám, že mi ju vezme maximálne na stanicu a rozlúčime sa. Veď má ešte prácu, nemôže predsa robiť nosiča batožiny ľuďom, ktorí to preháňajú a nosia si so sebou na intrák tony jedla. A potom to nevládzu nosiť.
Tak som vám chcela poďakovať, pán Kleiman, že ste mi pomohli s batožinou, odprevadili ste ma na autobus, zabavili ste ma historkami, dali ste pozor, aby sa mi nič nestalo (priznávam, v noci sa bojím všelijakých indivíduí), za to, že ste mi spríjemnili večer.
A použijúc vaše slová, nebude zo mňa komunistka, ale splním sľub a budem si do kalendára značiť tých opakujúcich sa 6 dní a keď sa stretneme, pozývam.
