Tento týždeň som s mojou malou sestričkou oveľa častejšie. Je akademický, tak do školy nechodím, a hoci na ňu nemám veľa času, aspoň sa teším z toho, že sedí pri mne a hrá sa.
Popri tom mi stihla včera dať jednu dôležitú lekciu. Aj keď je taká malá, vždy si všimne, keď mi niečo je, príde za mnou, pohladká ma po líci, povie: "Moja Zza, boooo." a vlepí mi pusinku. Hneď sa cítim lepšie. Včera mala Kika mrcha náladu, mala nádchu a nebavilo ju nič, čo má rada.
Nebavilo ju počúvať hudbu....
Nechcela sa včera ani hrať na dôležitú a napodobňovať ma, keď sa učím...
Na pomoc mamke sa vykašľala po minúte...
Nepočuli sme od nej ani obľúbené: "Papuče, pápá!", takže z behania po čerstvom vzduchu nič nebolo...
Nedalo sa jej pokojne zaspať...
Jednoducho som to pripísala tomu, že je trošku chorá a nechala som ju tak.... Musela prísť sama a povedať mi: "Kika, booooo, Zza, moja, poť." Vtedy ma to napadlo...
Nielen ja potrebujem pohladiť, keď nemám práve super deň. Vyliezla si na moju posteľ a hladkala som ju po tých jej kučierkach, až kým mi nepovedala: "Tačí, Zza učí."
A vraj deti nevedia, čo sa okolo nich deje... Vedia až pridobre, že každý občas potrebuje objatie. Moja malá, prepáč, že som si to včera nevšimla.
