Dnes ma spolu s maminou budili slovami: "Zuzka, von, konačka!" (korytnačka). Navliekla som na seba prvé, čo som našla, rýchlo som si vyčistila zuby, lebo malá ma neúprosne poháňala. Vzali sme uvarené vajíčko a vybrali sme sa kŕmiť korytnačku.
Chvíľlku som pozerala, ako malá behá okolo zvieratka a núti mu jedlo. "Ona je najedená. Nebude teraz jesť." "Chce, musí papať." "Nechce, ani ty nechceš vždy jesť." Neodradilo ju to, behala dokola a Lubko mal s ňou trpezlivosti až-až. Vždy jej pomôže "liepať sa po preliezkach", vysvetľuje, dáva na ňu pozor. Aj dnes. Zachytával ju, vzal ju na ruky, keď to vyzeralo, že spadne. "Haha, ty sa hráš so sprostými deckami! Koľko máš rokov?" "Sedemnásť." "A keď už máš toľko rokov, povedz nejakú nadávku, vieš nejaké?" "Viem, ale nadávky sa nemajú vravieť, je to neslušné." "Nepovieš lebo si postih nemtavý."
Chlapci odbehli tak rýchlo, ako prišli. Iskierka v očiach na chvíľku zhlasla: "S nimi sa nekamarátim, oni nie sú dobrí. A nevedia, že ona nie je sprostá, ona je len maličká." Usmejem sa naňho.
"Na mňa minule hádzali kamene, aj do bicykla hádzali, lebo som čierna huba. Ani ja sa s nimi nekamarátim, teta."
Odbehnem si domov pre bundu, je mi zima, hneď beriem pre chlapcov nejaké keksíky, zatiaľ ich mamina kontroluje z balkóna. Chalani jej vysvetľujú, že korytnačku môže hladkať len po pancieri, nie po nožičkách, aby ju nepoškriabala.
Keď prídem, rozprávajú je, ako je v škole, že teraz tam nemusia chodiť, ale keď raz bude veľká, bude sa na prírodovede učiť aj o iných zvieratkách, ako sú korytnačky. Pochvíľke ideme domov, Martinko jej ešte dá cukrík, nech príde aj zajtra.
Možno...bude chodiť každý deň, možno opäť raz otvorím dvere a tam bude stáť malý chlapec, ktorý hanblivo povie: "Teta, toto som priniesol, Kika vyhadzovala z balkóna. Nemohla by ísť s nami von?"
A možno...raz príde domov s tým, že s niektorými z nich sa už hrať nebude, že to už nie sú jej kamaráti, lebo ona sa s postihnutými a s "čiernymi hubami" nehrá.
