nikdy som nebola na deti, takže sa nedali očakávať žiadne nadšené reakcie typu: "Hurá, budem ju/ho chodiť kočíkovať, budeme sa spolu hrávať..." a iné stupidity. viac ma trápilo, ako ja zmaturujem, keď mi bude decko mrnčať pod nosom a pchať sa mi do učebníc?
ich to však netrápilo, nebrali na vedomie lekárske odporúčania,nech si to dá mama vziať, lebo to bude pravdepodobne postihnuté. a tak rástlo a zrazu, cestou zo školy mi prišla esemeska: "mame kristinu, pridi co najskor, ideme ju pozriet." malá,červená,zošúverená, na ručičke číslo 12. dieťa, ktoré mi narušilo všetky plány.
prešiel rok, matury mám predo dvermi, kristína sa mi pchá do učebníc, kradne mi knihy, zošity, perá a s obľubou vypína počítač práve, keď mám niečo rozrobené. už sa ani nepamätám, kedy sa ma niekto opýtal ako sa mám predtým, čo sa spýtal na ňu. kedy naposledy som sa ráno nepotkla o nejakú hračku.
ale neviem posúdiť, čo je lepšie ako počuť ju vravieť: "Zza!!!" keď sa vraciam domov. milujem, keď mi vlepí takú polouslintanú pusu a keď pri nej môžem ležať a počúvať ako dýcha, keď spí. a hlavne, keď vidím, akí sme všetci šťasní, že máme doma krásnu, zdravú a až priveľmi živú holku...
