Petra mi predstavila len tak, aby sa nepovedalo. Ani na mňa nepozrel, bol zjavne spokojný s tým, že môže sedieť a očumovať okolochodiace trinástky a Bare to vôbec nevadilo.
Slová viazli a mala som chuť odtiaľ každú chvíľu vypadnúť. Rozmýšľať dokola nad tým, či som sa za ten čas zmenila tak ja, alebo ona ma nebavilo, radšej som popri tých pár vetách, čo som zo seba dostala, spriadala vierohodnú výhovorku.
"Peťo, poseď si ešte chvíľku, my sa pôjdeme prejsť. Keď ta už nebude baviť pozerať na tie sliepky, čo sa tu promenádujú, tak zaplať a zavolaj mi, prídem za tebou."
Pozrela som na ňu a potom ma napadlo, že problém možno nie je ani na jednej strane.
"Prasátko, ja to už nevydržím, on je hrozný. Strašne nervózny, nikam nemôžem chodiť, doma mi asi spraví peklo a bude ma upodozrievať, kam som s tebou asi šla. Keď sa naštve, hádže veci o stenu, ja sa asi zbláznim."
Čakala som, že začne plakať, ale nič. Bolo cítiť len šialenú nenávisť.
"Len aby nezačal nakoniec biť teba."
"Tento nie, bil ma ten predtým. Peter je na to slabý."
Nestihla som sa ani opýtať, prečo s ním stále zostáva: "Ja ho tak hrozne naznášam, ale mám aspoň kde bývať. Rozmýšľala som, že pôjdem už preč, ale zatiaľ nie je kam a okrem toho, sesternica sa bude v lete vydávať. Mala by kameramana zadarmo. Nemôžu si moc vyskakovať, tak by im to aspoň trochu odľahčilo rozpočet. Dovtedy to ešte vydržím, potom si pôjdem hľadať niečo nové. On ma nevymení, nemal by sa oňho kto postarať. Pomaly začínam neznášať aj sama seba."
Nedokázala som zo seba dostať nič zmysluplné.
Pozrela na hodinky: "Mala aby som už ísť, nech dlho nečaká."
Narýchlo ma objala, stihla som za ňou ešte zakričať: "Prosím ťa, dávaj si pozor a napíš, keby niečo."
