Včera prišla babka. Mamkina mama. A nech robím, čo robím, jednoducho mi to nedá. Prečo ja nemôžem mať klasickú babku, čo bude vypekať koláčiky a chváliť ma, že pekne papám? (Lebo to robím mimoriadne rada:D) Alebo sa takú, ktorá sa v pohode nechá opusinkovať a ktorá ma s neskonalou trpezlivosťou naučí štrikovať?
Presne taká bola tatkova mama. Odmalička si na ňu pamätám ako na babičku, ktorá robila tie najlepšie lokše s makom a u ktorej chutila polievka úplne inak ako doma.
Kým sme ešte nechodili do školy, boli sme u nej každý deň od pondelka do piatka od jednej do pol tretej. To bol čas, kým sa pri nás naši vystriedali, keď jeden odišiel a druhý prišiel z roboty. Lebo dostať mňa a segru do škôlky bolo nemožné.
Niekedy nechápem , ako mohla mať toľko trpezlivosti a toľko sily. Ale asi je pravda, že keď sa nám ľudia zdajú slabými, je to naopak. Keď zomrel dedo, zostali jej 4 deti, a tak aj kopa starostí.
Vždy si na ňu budem pamätať ako na babičku, ktorá vstávala o tretej, keď ma odprevádzala na vlak na prázdniny, aby mi zaželala šťastnú cestu a pribalila na cestu papanie. Ona mi uháčkovala tú najkrajšiu čiapku a ten najteplejší sveter. Ona si so mnou sadla, keď som prišla za ňou s plačom, že do školy máme uštrikovať nejakú maličkosť, ale že ja to neviem, pretože učiteľka na mňa nemá trpezlivosť, keďže som ľaváčka. Tak sme sa učili a tá kabelka, ktorá vtedy v siedmaku vznikla, bola super.
Vždy, keď sme sa s našimi vracali z dovolenky, sledovala dopravné spravodajstvo a myslela na nás. Potom sme sa u nej museli zastaviť, povedať, ako sme sa mali a najesť sa po dlhej ceste. Ona nám porozprávala, čo sa zatiaľ stalo doma a odovzdala zvieratká: jeden čas to boli škrečkovia, potom kanárik.
Mala úžasnú schopnosť: poznala nás podľa zvuku krokov. Neviem, ako sa to naučila, ale dopredu vedela, kto k nej ide, lebo vraj každý z nás chodí inak. A to sme poriadne veľká rodina.
Najradšej som k nej chodievala nie dverami, ale som vliezla cez balkón a vyklopkávala jej na okno, až kým neotvorila.
Mali sme svoje tajomstvá. Nikdy neprezradila našim, ako keď sme raz u nej spali, vymyslel bratranec, že ujdeme. Len tak, hrať sa v noci von. Potom, keď sa náhodou zobudila a zistila, že nie sme v posteliach, hľadala nás vyše dvoch hodín po meste. Našla, pomohla nám vytiahnuť z potoka loptu, ktorá nám tam spadla a vynadala nám až ráno. Ale až potom, ako sme zjedli palacinky - aby to karhanie malo takú sladšiu príchuť.
Dejepis som v škole neznášala, ale jej rozprávania o tom, ako bolo počas vojny, tie ma vždy dostali a vydržala som ju počúvať hodiny. Milovala som jej pesničky, ako nám rozprávala Turčína-Poničana a povesti o Čachtickej pani. A potom ešte tie dni, keď sme k nej prišli a pozerali sme spolu zápasy počas hokejových majstrovstiev alebo keď s nami pozerala superstar, potom si šla pospať, ale museli sme ju zobudiť na vyhlásenie výsledkov.
Potom ma vždy napadne ako som s ňou ešte v nemocnici cvičila, masírovala jej ruky a nohy, už-už to vyzeralo tak, že ju pustia domov. A ešte keď som sedela pri ICQ, bolo mi divne, zazvoil telefón, tatko zdvihol. Išla som za maminou a povedala je: "Mami, ona zomrela." A mamka to vedela tiež, len sa nám nechcelo tomu veriť, až kým nám to tatko nepotvrdil oficiálne...
Mamkina mama je iná. Rozpráva neslušné vtipy a ja sa červenám. Chce, aby som sa maľovala a nosila kratšie sukne a hlbšie výstrihy. Na ulici si všimne každého pekného chlapa. Strašne rada sa háda, ale to len tak zo zábavy. Ako sa vyjadrila kamoška, je to prototyp americkej babky.
Sú neporovnateľné. Každá iná, ale pre mňa také výnimočné...
