Zdvihnem telefón: "Tak kam si si podala tie prihlášky?"
Hrdo odpoviem: "Na pedagogiku a aplikovanú chémiu, ešte uvažujem o nejakej matematike."
"A čo to chceš učiť?"
"Matematiku a angličtinu."
"Joj, to si si ale zle vybrala!!!! Nevieš, že deti sú neporiadne, akurát pri nich o nervy prídeš, chémia, tam prídeš o zdravie, všelijaké výpary a matematika, to nie je nič pre teba!!! Prečo nejdeš na medicínu? Tak sme sa tešili, že bude aj doktorka v rodine!"
"Nuž, vybrala som si tak, lebo ma to baví" ďalej si už len myslím...na medicínu nejdem, pretože tam sa treba veľa učiť a ja na to nie som - ja radšej niečo logicky pochopím. A keď už medicínu, tak patológiu, ale to by sa asi aj praprababička v hrobe obracala.
"Zuzi, a prečo nejdeš na tie medzinárodné vzťahy, diplomaciu alebo aspoň na právo? Tam sa zarába!!!" (Žeby preto, že dejepis a NOSka sú pre mňa španielska dedina???)
"Keby si mala aspoň trochu rozumu, tak ideš na tú ekonómiu alebo na nejaký manažment." (Ja, čo si neviem zmenežovať ani poriadok v školskej taške? A tá ekonómia, to súvisí s peniazmi?)
"Na čo vlastne ideš na vysokú, to ti je aj tak na dve veci!" (O tom som uvažovala veľmi dlho, ale vraj by som ľutovala.)
"Len prosím ťa, nechoď na tú pedagogiku, tie decká a ešte aj nanič platené!!!"
No a čo, že chcem byť učiteľka? No a čo, že nebudem domov nosiť milióny? Odmalička chcem málo zarábať, no mať dobrý pocit, že aspoň niekoho niečo naučím... Je to povolanie, ktoré budem robiť JA, nekazte mi radosť z výberu.
Ale ak by mal niekto z vás nápad, čo by som mohla robiť, vďačne prijímam:)
