Alkoholici a tí druhí
"Ja to tu neznášam!" často sa mi sťažuje sesternica, od rána v škole, potom sa doma pracuje. Východoniari. Práca šľachtí a pomôže zabudnúť na to, že nájsť si prácu je ťažšie ako objaviť povestnú ihlu v kope sena. Ona je jedna z tých šťastnejších, doma je všetko v pohode, mamke sa podarilo po pätnástich rokoch nájsť si prácu, dokonca v odbore, ktorý vyštudovala. To sa však nedá povedať o približne deväťdesiatich percentách domov, kde je aspoň jeden alkoholik.
"O chvíľu tej predavačke nebudú stačiť ceruzky," zasmeje sa. Nechápavo zdvihnem obočie. Dostávam odpoveď... žije sa tu na dlh. Ceruzkou si pani, ktorá predáva v tých najmenších Jednota potravinách aké som kedy videla, značí, kto koľko dlží. Väčšinou na alkohole. Prídu sociálne dávky, dlhy sa čiastočne vyplatia a kolobeh začína odznova.
Aj tak nechápem, ako tí ľudia pijú... pálenicu nemá nikto, to len my, západniari na kopaniciach sa môžeme hrdiť tým, že čo dom, to pálenica.
Pašovanie na dennom poriadku
Večer sa vraciame z volejbalu. Prechádzame po hrádzi, ihrisko je hneď vedľa rieky. Cestou domov nás zastavia: "Dobrý večer, colná kontrola. Aký tovar prevážate?" Vystrašene odpovedám, že žiaden. Pred policajtmi rešpekt, neznášam, keď ma zastavia a ja sedím za volantom, vždy sa bojím, že niečo objavia. Otvárajú kufor, prezrú zbežne auto, zaželajú príjemný deň.
"To prečo?" pýtam sa, lebo mi nedochádza. Zrazu mi svitne. Veď rieka je na pašovanie ako stvorená. Z Ukrajiny ide všetko, oblečenie, cukríky, alkohol, najmä však cigarety.
Na druhý deň v Humennom nakupujeme nejakú zeleninku, čo doma nevypestujú. Pozastavím sa pri kvetoch, predávajú ich väčšinou babičky, aby si trochu finančne pomohli ku skromným dôchodkom. "Mám aj lacné cigarety..." Tak takto som si pašeráčku vážne nepredstavovala. "Ďakujem, nefajčím." "Mám aj cukríky, kávu, čo len chcete." Kvety asi veľa nevynášajú.
Legálne Made in Ukraine
"Už sa tam ani nakupovať neoplatí, ten cukor stojí už dvadsať korún. Ešte minule bol po šestnásť," počula som sťažovať sa susedu. Na Ukrajina to žije, tam sa chodí na na nákupy. Bodaj by nie, keď je to tak blízko. Päť kilometrov vzdušne je Užhorod. Na turistiku sa však nechodí, krásy, ani odvrátené stránky krajiny neskúma nikto. Len rýchlo zájsť za hranice, nakúpiť potrebné, natankovať a ísť späť.
Večer sa poschádzajú babky-tetky z okolia a klebetí sa. Chýba mi k tomu už len driapanie peria a ľudové pesničky, ale aj tu sa zmodernizovali. Otvorí sa víno a človek zistí, kto mal čo na obed, komu sa syn obesil, koho žena je znova tehotná a iné "pľetky".
"Kúpili sme tomu nášmu dnes nové botasky, "Najky", bude mať narodeniny, sa mu dlho páčili, ale v obchode si ich nemôžem dovoliť." Každý chce byť "značka", len so sedemtisícovým platom a jedným alkoholikom doma je to dosť problém. Ukrajina vyrieši dokonalým falzifikátom.
Ďalšia sa posťažuje: "My sme sa tak hanbili minule. Boli sme natankovať, jeden kanister benzínu sme brali aj dedovi do auta, no nechceli nás pustiť von. Colníci spití, ledva hovorili. Tak sa Jaro pýta, či to má vyliať. Že nie. Tak či to má ísť vrátiť. Ani to nie. Tak čo má robiť." Všetci sa usmievajú, vedia o čo ide. "Poslali nás spýtať sa do toho auta, čo stálo za nami. Že či sme dali desať hrivien do pasu. Ja som nevedela, to sa robí? Nemali sme už hrivny, tak sme im dali sto korún a pustili nás."
Vraj je krásna, ľudia sú jednoduchí, ústretoví. Kamarát rozprával, narodila sa tam, žil, no momentálne je na Slovensku. Chce sem dostať aj svoju rodinu. No zatiaľ im posiela peniaze.
Vzostup (a pád) Cigánov
Babka od rána varí. Nechápem, prečo tak veľa, ale radšej sa nepýtam. Vysvetlenie príde časom. Radšej jej pomôžem urobiť domáce rezance, naviguje ma čo a ako, aby cesto bolo správne okrúhle, správne hrubé, vláčne a neviem čo ešte. Na poludnie mi prikáže zobrať dedove auto, vyrážame. Zastavíme sa asi v piatich domoch, vždy vyložíme trochu navaraného, pár zemiakov, zeleninu. V každom býva niekto iný. Rodina s deťmi, ktorých počet sa každým rokom zdvihne, babička, ktorá si už nedokáže navariť, dedo, ktorý sa stará o svoju ženu,... Rómov tu niet, aj keď vo vedľajšej dedine ich je dosť.
Stavíme sa na zmrzlinu. Sadneme si na lavičku, babka mi rozpráva zážitky, ja ju o chvíľu rozplačem. Je jedna z mála, ktorí sa vyrovnali s mojou budúcou kariérou. "Myslela som si, že si vyberieš niečo lepšie, ale aj učiteľka je pekné." Je hrdá a ja som šokovaná. Vždy mi prišla taká svojská nátura, ktorá každému tvrdo odpovedala, zmyslom jej života bola práca, aby s dedom uživili mamku a jej dve sestry. Prvý raz ju vidím rozcítenú.
Niekomu spadla na zem zmrzlina, prichádza malý Cigánik, naberá si ju na prst, líže. Babka kupuje novú. "Nemôžeš zo zeme, tu máš a nie že prídeš kradnúť zemiaky!" "Ďakujem teta, veľmi pekne ďakujem a nebojte, neprídem, vrátia sa naši o chvíľu." Vrátia sa, je leto, to prežijú na Šírave a potom znova odídu. Do Anglicka, Írska. Každý z nich tu kúpi dom, opraví ho, kúpi auto. Aby mali kde žiť deti so starými rodičmi. Sú na seba hrdí, darí sa im. Ľudia si pošuškávajú, že nie všetci pracujú legálne, vraj "kšeftujú" s nejakými rodnými listami. Či je to pravda alebo závisť, nevie nikto.
Trápi ma iné. Dedovi nemá kto pomôcť. Keď ešte bývali tu, mali sme ich stále plný dom. Pomáhali na poli, na dvore, opravovali spolu stodolu, pomáhali na zabíjačke. Dostali za pomoc pšenicu, zemiaky, papriku, všetko, čo potrebovali pre seba alebo pre rodinu. Teraz pomôže len málokto, všetci sú preč.
Trochu iný život
Milujem to tu. Neprejde deň, aby vás niekto nepozval k sebe domov, aby ste si nevychutnali prírodu typu: rovina, rovina, Vihorlat, Ukrajina. Detiská sa hrajú na ceste, nikto ich nevyrušuje, nemusia prerušiť zábavu kvôli prechádzajúcemu autu a pripomína mi to rozprávanie môjho tatka, že kedysi sa aj on tak hrával. Všetko mi príde pokojnejšie, jazyk je krásny, mäkučký a spevavý. A tie dediny! Skúste si to prejsť vlakom.
Pomaly opustiť dedinky pri hraniciach a prejsť si celé Slovensko. Aby ste zistili, že ten život je "trolinku" iný. No doma je aj tak najlepšie.
