Inštinktívne si zakryjem krk, ale to už si pozorné materské oči všimnú, že také isté mám aj v ohyboch lakťov. "To je obyčajný ekzém," poviem banálne. Mamka sa chápavo usmeje: "No, poď Sofinka, ideme sa učiť plávať. Všetci sú už tam."
O chvíľu vybehnem k bazénu aj ja. V jeho plytšom okraji sa švachce asi 7 krpánikov, zjavne veľmi nadšených, že sa môžu kúpať. Decká výskajú, mamky dávajú pozor a pár ďalších ľudí sa nenútene usmeje, keď vidí, ako sa tešia tie detváky.
Hodím si dve-tri dĺžky pod vodou (nie som príliš nadvodný živel), širokým okruhom sa vyhýbam deťom, aby sa náhodou nezľakli a nepomýlili si ma so žralokom:D Keď sa vynorím z vody, stojí nadomnou plavčík.
"Stalo sa niečo?"
"Viete, slečna, sú tu sťažnosti na tú vašu chorobu. Nechcem vás uraziť, ale asi by ste mali opustiť bazén."
"ČOOOO?" fakt sa mi zdá, že zle počujem. "To nie je nákazlivé!"
"Nerobte tu scénu! Sú tu deti!!! Zaplávať si môžete aj inokedy!"
Otočím sa, narýchlo sa osprchujem, natriem si ruky aj krk (chlórová voda dosť suší, tak ma to štípe) a prchám domov tak rýchlo, ako sa len dá. Ešte si v duchu nadávam, že čo som taká sprostá a pchám do seba tú čokoládu, keď viem, čo mi to robí.
Čo s voľným poobedím? Učiť sa mi nechce, asi budem čakať kým mi to obelie (lebo možno je to naozaj lepra:D). Á,čo! Idem si zabehať:)
