Už o pár minút pôjde vlak. Prvýkrát si nastúpim s obrovským batohom, môžem sa tváriť dôležito a zároveň vyplašene. Prvýkrát sa pôjdem motať uličkami Trnavy a hľadať najúčinnejšiu skratku ku škole. A potom si tú cestu prebehnem. Aby som vedela, koľlo si môžem dovoliť zaspať, aby som to stále stíhala. Nebudem mať totiž v izbe svoju sestru, ktorá ma obetavo budievala každé ráno a keď to nepomáhalo, stiahla zo mňa perinu. Nebudem mať pri sebe nikoho, kto vstane o piatej ráno, aby som mala na raňajky čerstvé, ešte teplé pečivo a studený čaj.
Nebudem sa už môcť učiť na posteli a nútiť moje spolubývajúce, aby mi doniesli to alebo ono, s malými poznámkami o otrockej práci detí to zvládala len moja sestra. Nebudem mať komu zavolať na internát, nech mi donesie do školy tú knihu, čo som si zabudla a práve teraz ju tak nutne potrebujem. A mamka mi už nenapíše, ako sa mi píše bez pera, ako zvládam písomku, keď ťaháčik som si zabudla doma alebo či sa aj spolužiakom páči ten rečnícky prejav, ktorého osnovu si ona teraz číta doma.
Asi to konečne prišlo. Vedieť sa o seba postarať je predsavzatie, čo si musím dať hneď od zajtra a ktoré - na rozdiel od všetkých predošlých - by sa aj zišlo splniť.
Prečo ma nechce sklátiť nejaká angína. Nech si aspoň o týždeň predĺžim to slastné takmerničnerobenie doma. Do školy sa aj tak už nehodím, za štyri mesiace od maturity som zabudla aj to, čo sa nedalo, pomaly už ani neviem malú násobilku, nieto ešte, čo sú to matice, derivácie, integrály, ani nehovoriac o niečom, čo si vraví geometria. A to ma hneď v stredu čaká sedem hodín matematiky.
Premietam si v hlave všetky scenáre, ako pri mne urobia výnimku a vylejú ma zo školy hneď po mesiaci, ako budem mať problém sa zoznámiť, lebo som nenormálne plachá. Že nenájdem nikoho, kto radšej ako v pube trávi čas v knižnici a že všetko bude tak ako doteraz. Možno sa znova zapíšem ako "kocka" a hneď na prvých prednáškach niečo pokazím. Mám takého "tušáka", že to bude stôl.
O chvíľu sú dve. Mala by som si vyložiť ten batoh na chrbát, hrdinsky dať všetkým doma pusu, povedať, nech sa neboja, že ja to zvládnem ľavou-zadnou. Že so mnou nemusia ísť na stanicu, veď je nedeľa, tak nech si oddýchnu. Pôjdem sama, vo výťahu si ešte utriem slzičku, ešte im zamávam a nejako si zvyknem. Že doma budem len cez víkend, že vypadnem z toho zaužívaného kolobehu a budem si musieť nájsť nový.
