Konečne som stihla mestskú. Nemusela som sa trepať cez celú Trnavu s dvoma taškami. V jednej viac či menej potrebné veci do školy, zopár knižiek pre prípad nudy, v druhej kopa jedla. Letmo si všimnem ľudí čakajúcich na zastávke, medzi nimi dve prekrásne deti. Pehavé, chlapec ryšavý, dievčatko oči a vlasy čierne ako najtmavšia noc. Jediné, čo mi napadne je, že im musí byť poriadna zima. Trasiem sa zababušená v kabáte, omotaná šálom, na nohách teplé čižmy, oni majú oblečené svetríky a tenisky. Vyzerajú ako kombinácia Janíčka a Marienky s dievčatkom so zápalkami.
"Teta, ide teraz nejaký do Modranky?" pýta sa Marienka tak prekrásne tvrdo, že to lahodí môjmu takmer-myjavskému srdcu, no Liptovčanovi by to asi uši odtrhlo. "Ide, asi o päť minút." "Teta a to je za chvílku?" pridá sa jej brat. "Neboj, už to nebude dlho trvať. Je ti zima?" Otázka smeruje už len akosi pomedzi zuby, je zbytočné sa pýtať. Mám chuť zabaliť ich do kabáta, ale moje sebectvo opäť raz zvíťazilo.
"Teta a vy de robíte? V knižnici?" Netuším, kde na to prišla, ale na zvláštnu detskú logiku som zvyknutá. "Nie, ešte chodím do školy, tak ako ty."
Deti sa postavia k sebe, z vrecka vyberajú drobné a stále dokola ich preratúvajú. Zrazu pri mne zastaví autobus, takmer automaticky sa chystám nastúpiť, keď ma niekto potiahne za rukáv: "Teta, na tento ešte nechodte, to nie je on. Ten náš ešte len pójde." "Ďakujem, ani nevieš, ako si mi pomohla, by som to nestihla do školy." Usmeje sa.
O chvíľku už sedím v správnom autobuse s nesprávnymi ľuďmi. Z útržkov rozhovoru dvoch veľmi nóbl dám zachytávam: "Ako Janíčko a Marienka...", "Čoby boli od jedného.... osem ich je, štyri má z jedným a tie ďalšie....", "Videla si, ako rátali tie peniaze? Teraz určite nemajú na desiatu, možno ani dosť, aby sa dostali domov...", "Skopáva ich z postieľky, veď pozri, ako vyzerajú...", "Na čo toľko detí, chúďatá... nič zo života."
Hnevám sa. Lebo si myslím, že na život má právo každý a sám si rozhodne, ako ten jeho život bude vyzerať. A hnevám sa aj preto, že deti rodičov nezmenia, nech už sú akíkoľvek.
Postavím sa a podám Janíčkovi a Marienke krabicu s čokoládovými palacinkami, čo mi prichystala mamka, lebo dnes mám ťažký deň. Len mám pocit, že oni ich potrebujú viac.
A niektorí ľudia by potrebovali trochu menej radosti z ohovárania, trochu viac rozumu, empatie a ľudskosti.