Akosi som si zvykla chodiť tam, vstávať o šiestej a vracať sa o pol štvrtej. Od pondelka ma každé ráno zobúdza môj vnútorný budík, aby som nezmeškala bus. Potom som si uvedomila, že to nejde, že ma tam nikto nečaká, ani profesorky, ani spolužiaci, ani ten super bufet... Tak si tie knihy vytiahnem aspoň doma a prechádzam na domáce učenie:(
Áno, vyhodili ma zo školy. Nielen mňa, ale celú triedu, celý ročník, veľa, veľa štvrtáckych tried. Aby sme sa učili doma, aby sme v pondelok prišli a dokázali, že čas a úsilie, ktoré do nás profesorky a profesori investovali, nebol premárnený....
Tie štyri roky ubehli ako voda a viac ako spomienok na učenie zanechali spomienok na príhody a nehody... Vo mne zostalo zistenie, že mi to bude chýbať...
Bude mi chýbať Geňo, ktorí pravidelne zanechával kde-tu alkoholový a cigaretový smrad, jeho poznámky sa obmedzili na jednu jedinú vetu (biológia, bôbovité rastliny: Profka je stará fazuľa) a ktorý občas podporil dosť veľa peňaženiek (Dám ti dve kilá ak mi napíšeš úlohu z ruštiny!), nielen študentských.
Už to nebude ono, bez báb, s ktorými som od začiatku základnej... lebo nebudeme spolu každý deň, nebudeme ostatných pohoršovať šialenosťami a nepochopiteľným humorom (Turančanky, vy ste komplet šlahnuté!!!).
Štyri roky s ľuďmi, ktorí sa mi vryli do mysle a do srdca. Niektorí viac, niektorí menej, niektorí v dobrom, iní naopak.
Štyri roky s človekom, ktorí zmenil môj pohľad na svet a aj keď občas mlčky, ale presvedčivo povzbudzoval k tomu, čo bolo správne. Naša krstná...matematikárka, fyzikárka. Keď som dostala prvýkrát trokju z písomky, na čo sa z triedy ozvalo hlasité: "Čooooo?!?", usmiala sa a povedala: "Stáva sa." Ona bola človekom, ktorý nám veril, viete, mať povesť triedy, o ktorej sa hovorí iba v súvislosti s porušovaním školského poriadku, nie je výhra, pokiaľ nechcete zastrašovať prímanov. Potom sa na nás nalepilo aj to, čo sme nevyviedli. Triedny, riaditeľka... nikto, iba ona prišla a pred vysvetľovaním určitého integrálu sa mimochodom spýtala: "Decká, mne sa nechce veriť, že ste takýto...to ste dakt ukradli tie sifóny na záchodoch?" "Nie, pani profesorka, toto by sme nespravili!" Verila a jej sme neklamali. Ona je človek, ktorý do mňa "hustil", keď som sa zaťala a na otázku, kam pôjdem na vysokú, som odpovedala, že nikam. Pani profesorka, tie 3 hodiny urobili svoje, asi máte pravdu, že by som to ľutovala a bola by to škoda. Vlastne vďaka vám som si aj vybrala zameranie, lebo ste matiku učili úžasným spôsobom... S vami sme sa rozlúčili nakoniec.
Čerešnička na torte, zlatý klinec programu, nazvite si to ako chcete, znamenali ste pre nás veľa. A vy jediná ste sa úprimne potešili, keď sme vám poďakovali, vy jediná ste nás mali úprimne rada aj keď sme boli takí....citujem: Hypersvine, grázli najhrubšieho zrna a podobne. No pre vás sme boli vždy jedineční: "Decká, ani neviete, čo to pre mňa znamená, vždy som viac fandila tým, ktorí síce robia problémy, ale nie sú to zlí ľudia. A som na vás hrdá, pretože ste takí, akí ste a pretože ste mi splnili jeden sen: tie písomné ste nenapísali o nič horšie ako triedy, ktoré sú vždy vychvaľované... Tak sa cez ten týždeň držte." Stekali nám po lícach slzy ako hrachy, lebo lúčiť sa s človekom s veľkým Č asi ani inak dopadnúť nemohlo.
"Prosím ťa, čo plačeš?" "Keď mne to bude tak chýbať." "Ale prosím ťa, veď o 5 rokov sem prídeš učiť..... Ozaj, Zuzi, videla si tú iskričku v jej očiach, keď si jej povedala, že chceš študovať matiku? Mala ťa rada..." Usmiala som sa. "Trdlo, vieš čo? Dvaja ľudia mi budú naozaj chýbať: matikárka a informatik, to sú ľudia, fakt že klobúk dolu!"
