Chcel som na vlastné oči vidieť túto megalomanskú stavbu bývalého rumunského diktátora, pre ktorú bol ochotný obetovať životnú úroveň svojho národa a časť historického centra. Na stavbu si požičiaval od západu a pritom Rumuni žili v chudobe a nedostatku. Začali ho stavať v roku 1984 a v podstate nebol dokončený, pretože hlavného „staviteľa“ Nicolae Ceausesca v roku 1989 popravili.
Palác svojimi rozmermi 270 m na šírku, 240 m na dĺžku a 84 m na výšku je druhou najväčšou budovou sveta po Pentagone. Takmer všetok materiál potrebný na výstavbu bol rumunského pôvodu a nebolo ho málo. Napríklad 3 milióny ton mramoru, 3 500 ton kryštálu na 480 lustroch a 1400 stropných svietidlách. Perličkou je aj dvojtonový záves, ktorý musel byť tkaný na mieste.
Z hotela ideme najprv pešo na metro. Tam si rozložíme mapu, aby sme sa zorientovali. Hneď k nám pristúpil starší pán (Rumun) a anglicky sa nám prihovoril, či nepotrebujeme pomoc. S takouto ochotou sa stretávame na celom Balkáne. Kupujeme si raňajky v stánku s pečivom. Milujem Balkán aj kvôli ponuke čerstvého pečiva na každom kroku a ich zaujímavým chutiam. Plnia ich množstvom rôznych plniek, slaných aj sladkých.
Veľmi musíme porozmýšľať, z ktorej strany prísť k Palácu, aby sme ho náhodou nemuseli obchádzať. To by bolo na „pol dňa“. Kúpili sme si lístky na prehliadku, na konkrétnu hodinu a s anglickým sprievodcom. Pred vstupom musíme odovzdať pasy, dostaneme visačky a prechádzame kontrolou na kovové predmety, ako na letisku. U ochranky končia nožíky a iné ostré predmety, predsa len vstupujeme do budovy, kde zasadá parlament. Po kontrole čakáme na zvyšok našej skupiny a Soňa s kľudom Angličana vyberie z ruksaku vreckový nožík. Veď je Pathfinder (obdoba skauta) a to je „povinná výbava“. Prehliadka bola ohurujúca a len sme „zírali“, čo ten chlap dal postaviť.
Za približne 2 hodiny si prezrieme niekoľko obrovských miestností a vyšli sme na bočnú terasu. Na hlavnom balkóne sa vžijeme do roly diktátora, ktorý reční k svojmu ľudu. Máme výhľad na Bulvár jednoty (Boulevardul Unirii). Ten bol postavený podľa vzoru parížskeho Champs-Élysées. Je však o niekoľko metrov dlhší a o niekoľko centimetrov širší. Na záver nám sprievodca povedal, že za tie 2 hodiny sme prešli tak 6% paláca.
Ďalej kráčame po Bulvári Jednoty. Sú tu po oboch stranách „dvojprúdové“ chodníky s príjemným tieňom pod stromami. Ideme si pozrieť aj niečo naozaj historické, neďaleké zvyšky historického centra, sídlo patriarchu rumunskej pravoslávnej cirkvi (Palatul Patriarhiei). V chráme bol v roku 1881 korunovaný aj prvý rumunský kráľ Karol I. (ten, ktorý dal postaviť zámok Peleš).
Nenecháme si ujsť ani Triumfálny oblúk postavený v roku 1936 podľa vzoru parížskeho Víťazného oblúka na počesť víťazstiev Rumunska v I. svetovej vojne.
Zaujal nás aj Dom Slobodnej tlače, dominantná stalinistická budova z roku 1956, symbol bývalého komunistického režimu. Prehliadka mesta pokračuje neďalekým krásnym parkom s veľkým jazerom. Zrazu máme pocit akoby sme ani neboli v skoro 2 miliónovom meste. Našu pozornosť pritiahli aj busty zakladateľov EÚ.
Ešte taká maličkosť. V obchode sme si všimli elektronické cenovky, každý tovar mal cenovku vo forme LED displeja.
Po celodennom chodení sme si oddýchli chvíľu na hoteli a večer sa ešte ideme prejsť na pivo. Náš hotel sa nachádza v sídliskovej časti, ktorú pretína široká štvorprúdovka. Bytovky vyzerajú dosť ošarpane a každý balkón akoby bol iný. Na konci sídliska nájdeme reštauráciu. Je útulná a vonkajšie posedenie je obohnané rozprašovačom vodnej hmly. Je tu veľmi príjemné posedieť, napriek tomu, že je ešte dosť horúco.
A na záver k tým psom. Videli sme ich veľa a pripadalo nám, že každý má vyárendovanú svoju ulicu. Polihovali v tieni, na schodoch do metra a pôsobili skôr lenivo ako agresívne. Ani po nás neštekli.
Na ôsmy deň našej dovolenky konečne zamierime k moru. Ako vyzerajú pláže v Rumunsku a kam sa ešte vyberieme? O tom nabudúce.
