tony antoniaci
karpatské prérie
Páčilo sa mi tam.
Naše siluety sa zrkadlia v ranných vodách horských jazier. Hlboké ticho hôr príbuzných našim Tatrám nemá vo výške dva kilometre nad hladinou mora čo narušiť. Tento svet je diskrétna zóna. Rozprávanie, ľudský hlas sa vo vetre rýchlo stráca.(Muntii Retezat)
Putovali sme nimi naprieč tri dni. Krížom cez doliny i vrchy, len so slnečným kompasom nad hlavou. Všetko tam bolo tiché. Oheň, les, rozprávanie. Bez ľudí, iba divé kone spásajúce nekonečné trávnaté poloniny, zem, ktorú si spravodlivo delia husté brusnicové koberce a plazivé porasty borievok.(Muntii Vilcan)
Eufória z nespočetných západov a východov slnka na horách vyšších, než horná hranica lesa, zapríčinila, že som nedbal na krajinu nachádzajúcu sa hneď po nimi. Položenú nižšie než dolná hranica horských ihličnatých lesov. Naprosto klasickú, letnú, ale sviežu a kúzelnú.(Podchočská brázda, Liptov)
Zhruba pred rokom sa mi do uší dostal jeden závažný fakt. Vraj krivdím radnici. Teda, aby som bol presný, nekrivdím ani tak budove, tej je to v podstate jedno a krivdiť Primaciálnemu palácu, to by som sa rozhodne nedovolil. Krivdil som skôr obsahu. Vyjadril som s ním totižto istý nesúhlas, čo sa stretlo s nevôľou. Jeden z radných, navyše, vyjadril ľútosť nad tým, že sa priatelím s negatívnymi konštatovaniami a mal by som s tým niečo robiť. Napríklad pochváliť.
Položil mi vcelku nečakanú otázku. Keď som zodvihol hlavu a pohľadom preskočil ponad vzopnuté ruky, vedel som čo je veci. V starej mape, zhodou okolností v mieste, dolina, ktorou sme mali ísť nasledujúci deň, bola vystrihnutá veľká diera. (Kôprová dolina, Kôprovský štít)
Prstom lížem farebnú čiaru na mape a trvá to, poviem vám, poriadne dlho. Červenú a žltú však strieda čierna. Každá túra končí totižto tým, že danou turistickou značkou prejdem niekoľkokrát hrubou čiernou fixou, reku, nech viem kde som bol a kam ísť. Nuž a čo sa týka nízkotatranského hrebeňa, tam tmavé línie na seba narazili. (Chopok, Bacúšske sedlo, Panská hoľa)
Lysá Poľana: Sedíme pri tanieri rezňa v slovenskom sklepe na hranici. Až toť sme sa totiž ocitli, po troch dňoch bez akejkoľvek strechy nad hlavou, opäť v ľudskom svete Podtatranskej brázy. Výlet uplynulých dní stručne hodnotíme ako "hustý". Na počiatku bola myšlienka. Nápad dvoch ľudí, zakúsiť najkrajšie slovenské horstvo vtedy, kedy oň slnko neopieralo horúce poludňajšie lúče. Začínali vtedy, kedy ostatní už končili a končili, keď ostatní len vychádzali. Nevideli deň. Videli však miliardy drobných nočných svetielok. Žili chvíľu v spoločnosti vo dne utajovaných obyvateľov Tatier. Zažili sen. (Liptovské Tatry a Červené vrchy)
Na prelome mesiacov som v Edene natáral, vraj že chystám nočnú hrebeňovku Nízkych Tatier. O týždeň neskôr, na splave, som sa vyhovoril na chorobu. Faktom ostáva, že som sa naozaj chystal... až kým ten fakt neprehlušila iná, omnoho veľkolepejšia myšlienka. Výsledok vo vás bezpochyby zanechá nejakú tú stopu. 4. augusta 2008. (Zatiaľ si môžete zopakovať rozdelenie Tatier:)
Pôvodne som chcel odfotografovať Babky. Nie, nemyslím moje staré mamy a kozu jednej z nich, ale počiatočný vrchol časti Západných Tatier zvanej Sivý vrch. Sivý vrch napokon nahradili iba sivé predpovede a ja som bol prizvaný vymyslieť plnohodnotnú náhradu za tatranský výlet. Nebolo treba ísť ani veľmi ďaleko a v hlave sa zjavila myšlienka prechodu Veľkej Fatry od Ružomberku po Tureckú. Z nápadu bola skutočnosť a zo skutočnosti... veď posúďte. (Smrekovica, Ostredok a Krížna)
Hovoria, že sa stále túlam, najmä po horách a krajinky donekonečna fotografujem. Inak tomu nebolo ani tentoraz. Priamo z Veľkej Fatry prišiel som, videl som, odlyžoval som, zmizol som. (Lomnické sedlo; čiernobielo)
rozložená na úpätí posledných výbežkoch Malých Karpát a na okraji Podunajskej nížiny, z jednej strany ovenčená vínnou révou, z druhej strany objímaná Dunajom, leží tisícročná... Týmito slovami som začínal pred rokom svoju prvú virtuálnu prechádzku socialistickou, súčasnou Bratislavou, ako aj veľkou budúcnosťou nám tak drahého hlavného mesta, už nesocialistického Slovenska, podobne ako hrdo ju začínala aj obrázková publikácia z roku 1970. Dnešná Bratislava zažíva po desaťročiach ďalšiu etapu zatierania histórie. Načúva a zároveň sa vysmieva obyvateľom, ktorí je skutočne majú/mali v láske a chceli by ju vidieť naozaj takú krásnu ako ju vidieť v propagačných materiáloch. O to viac načúva druhú, omnoho silnejšiu kôpku a jej potrebám výstavby nových polyfunkčných objektov a obchodno - zábavno - nákupno - oddychovo - relaxačno - športovo - admninistratívno - promenádno - au/parkových centier na strategických miestach. Ja ju zatiaľ ešte rád mám a preto som sa po roku vybral na druhú vychádzku jej malým, no o to, prinajmenšom v minulosti, útulnejším centrom.
V čase vianočných sviatkov, kedy máva zima v Malých Karpatoch často najväčšie čaro, zvyknem občas výšľap na jeden z dvoch najvyšších kopcov spáchať. Na rozdiel od Veroniky, k srdcu mi prirástol vrchol, ktorý má právom prívlastok najkrajší - Vysoká. Inak som, teda, nespravil ani posledné Vianoce. Tentoraz som šiel sám, pretože moje okolie akosi nechcelo veriť, že ak tu je zamračené, tam môže byť úplne jasno. Mňa však zatiaľ žiaden môj turisticko-meteorologický predpoklad nesklamal za posledné dva roky ani raz a tak som šiel. (Vysoká)
Vstupom do horskej smrečiny sa v momente mení svet. Nepríjemný hluk mesta a industrálie strieda šum vetra preháňajúceho sa pomedzi ihličie. Zľava prebehne jašterica, sprava neveľká črieda sŕn. Z hustého čučoriedkového krovia sleduje moje kroky líška. Pomaly sa stmieva. Pýta si to poriadnu "štipku" odvahy.
Už dávnejšie, ale predsa na Vianoce, videl som splašene pobehovať ľudí po meste. Jeden starší pán bežal z obchodného domu s klávesnicou pod pazuchou. Obďaleč dychtivo kráčala mladá mamička ovešaná taškami najrôznejších veľkostí, tlačiac kočík s uslzeným a nervóznym dieťatkom. Na trhu sa stará tetuša prehrabávala v kope ponožiek. Zhon, stres, rôzne „originálne“ darčeky len, aby nejaké boli Raz sa jedna moja kamarátka zamyslela, možno i inšpirovala rozprávkou a podarovala mi ozaj krásnu drobnosť – tri oriešky z maminej záhrady, ktoré uchovávala pre mňa až do Vianoc. Skôr než mi ich dala, vysvetlila význam každého z nich; najväčší znamená lásku; stredný symbolizuje zdravie; tretí zas šťastie. Iba tých pár vysušených lístočkov vyjadruje všetko ostatné. Darujte si i vy, aspoň slovne, takéto tri oriešky. Svet bude tak krajší.
Ráno nad Chopkom je úplne iné ako to predošlé. Silný vietor zdvíha do vzduchu pozostatky prašného snehu naviateho z hrebeňa. Elegantne naukladané kamene červeného chodníka sa pod náporom rannej námrazy kĺžu. Stačí jeden nesprávny krok a hop! Koleno razom mení farbu načerveno a displej fotoaparátu je v momente dielom Picassa. Keď sa deň pomaly mení v obed, stojím už, aj s náhradným fotoaparátom v ruke, na žltozelenej jesenne sfarbenej lúčine povyše Heľpy a hľadím do diaľky na mohutný masív Kráľovej hole. Tam, hore, v tých výšavách, kde stojí vysielač červený, je cieľ ;-) (Andrejcová a Kráľova hoľa)
V jednu noc som sám sebe položil takú netradičnú otázku, vraj či je naozaj možné, aby neživé veci dokázali v ľudskej duši vyvolať toľké emócie. Sviatok všetkých zosnulých je už minulosťou. Minulosťou je i túra hlavným hrebeňom Nízkych Tatier, ktorú keď som ešte pred mesiacom naplánoval, dokonca tak, že aj počasie vyšlo v ústrety, netušil som aké obrovské množstvo pocitov a krásy vo mne vyvolá a mi ponúkne prechod hrebeňa druhého najvyššieho pohoria Slovenska. Desať a pol hodiny. Odchod pred svitaním, príchod po západe. Inverzia, slnko, mráz, sneh, príroda. To je iba zlomok charakteristiky prvého novembrového dňa. (Latiborská hoľa, Ďurková, Chabenec, Dereše, Chopok)
Samko, práve uplynula hodina, kedy máš prvý polrok života za sebou, no veľa ďalších je ešte len pred tebou.