Takmer všetko čo vieme o sv. Klementovi Rímskom je iba to, že bol uctievaný v cirkvách na celom svete. Podľa sv. Ireneja z Lyonu (o ňom nižšie) bol Klement štvrtým rímskym biskupom v poradí. Bol to Riman, ktorý prijal vieru od sv. Petra a Pavla a podľa Tertulliana ho samotný Peter vysvätil za biskupa. Väčšina historikov sa zhoduje, že ním bol v rokoch cca 88 - 97 n. l. Nie je to však úplne isté.
Klementovým jediným zachovaným spisom je jeho List Korinťanom. Zahŕňa aj modlitbu za svetskú vrchnosť a naznačuje, že autor mal vedomosti o rímskom vojenskom živote. Z textu vyplýva aj to, že to bol hlboko vzdelaný muž, dobre oboznámený so Starým zákonom, ako aj so stoickou filozofiou a egyptským folklórom.
Z listu je aj výrazne vidieť eminentné postavenie, ktoré sa už vtedy Rímu prisudzovalo. Úvodný odsek naznačuje, že ľudia z Korintu sa odvolali na Rím, aby vyriešil ich nezhody. Tón listu ukazuje presvedčenie o otcovskej autorite autora vo vzťahu k vzdialenej komunite. Hlavnou starosťou rímskeho biskupa je zahojiť rozkol v Korinte a obnoviť jednotu Cirkvi. Historici sa nevedia dohodnúť na tom, kedy bol list napísaný. Sv. Klement zomrel pravdepodobne tesne okolo roku 100 n. l.
Sv. Ignác, biskup z Antiochie, koncom prvého storočia prijal prímenie Theoforos (Bohonositeľ). Tomuto menu bol do písmena verný, keď niesol Evanjelium cez celý kontinent a cez more. Podľa jeho prvých životopiscov bol sv. Ignác konvertitom, žiakom apoštola Jána. Podľa dokumentov zo 4. storočia slúžil ako biskup Antiochie počas štyridsiatich rokov. Do úradu ho tam uviedli apoštoli Peter a Pavol. Prvým biskupom v tomto veľkom meste, v jednom z prvých a najdôležitejších kresťanských centier, bol sv. Peter. O jeho pôsobení ako biskupa sa nevie takmer nič.
Sv. Ignác bol odsúdený na smrť počas vlády cisára Trajána (vládol 98 - 117 n.l.). Cisársky Rím mal, aspoň zo začiatku, tendenciu zameriavať sa viac na biskupov než na obyčajných veriacich. Predpokladali, že verejné mučenie a popravy kresťanských vodcov vystrašia a rozprášia ich kongregácie. Ignác bol pre nich svojou výrečnosťou a vzdelanosťou ideálnou obeťou. Na druhej strane to bola ochotná obeť. Jeho odhodlanie zomrieť za Krista je stále sa opakujúcou témou v jeho listoch.
Bol zatknutý a vyšetrovaný v Antiochii. Po odsúdení bol pod vojenským dozorom dopravený na popravu do Ríma. Na zastávkach pozdĺž cesty prijímal návštevy veriacich z okolitých kongregácií. Blížiace sa mučeníctvo prinieslo biskupovi z Antiochie ešte väčšiu známosť a úctu. Jeho karavána sa stala akýmsi pútnickým miestom, kam cestovali veriaci aj biskupi z celého okolia, aby mu prejavili úctu.
Počas dvoch zastávok, v Smyrne a Tróji, napísal šesť listov cirkvám v Malej Ázii a Európe: v Efeze, Magnézii, Tróji, Ríme, Filadelfii a Smyrne. Siedmy list bol určený pre sv. Polykarpa, biskupa Smyrny. Svedčí v nich o ranom kresťanskom učení o manželstve, Trojici, inkarnácii, skutočnej prítomnosti Ježiša v Eucharistii, primáte rímskej cirkvi a autorite kňazov a biskupov.
Sv. Ignác prišiel do Ríma, podľa legendy, v posledný deň verejných hier, pravdepodobne v roku 107. Hneď ho priviedli do amfiteátra, kde bol okamžite roztrhaný levmi.
Vyššie zmienený sv. Polykarp zo Smyrny (cca. 69 - cca. 155) bol ako mladík nasledovníkom apoštola Jána, v strednom veku bol biskupom a priateľom sv. Ignáca z Antiochie, v starobe bol učiteľom mladíka, z ktorého vyrástol sv. Irenej z Lyonu. Zomrel ako martýr vo veku 86 rokov. Z jeho jediného zachovaného listu vieme, že mu robili starosti prenasledovanie v Cirkvi a množiace sa herézy (docetisti, Marcion, Valentinus - o nich aj ďalších podrobnejšie Herézy a iné úchylky raného kresťanstva. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk). Sv. Polykarp vyzýval Filipanov k čnostiam bez ohľadu na ich životnú situáciu. Do listu zahrnul aj špecifické rady a odporúčania pre zosobášené páry, mladých, zasvätené panny, vdovy, kňazov a diakonov. Keď mal osemdesiat rokov, vtedajší rímsky biskup Anicetus ho pozval do Ríma, aby pomohol rozhodnúť spor ohľadom stanovenia dátumu, kedy majú kresťania sláviť Veľkú noc. Tento problém sa im však vyriešiť nepodarilo.
Po jeho návrate do Smyrny tam nastalo veľké prenasledovanie kresťanov. Keďže Polykarp odmietol uctievať cisára ako boha, bol odsúdený a popravený okolo roku 155.
Sv. Ireneus (Irenej) z Lyonu bol ťažiskovou postavou v dejinách intelektuálneho života Cirkvi v druhom storočí. Mnohí historici ho nazývajú otcom teológie. Ireneus písal apologetické diela. Najznámejším je jeho obrana Proti herézam. Ide tu však ďalej než apologéti pred ním, hlavne v jeho úvahách o podstate Boha, fungovaní Prozreteľnosti a vzájomnom vzťahu medzi osobami Najsvätejšej Trojice. Narodil sa okolo roku 125 a svoje detstvo strávil obklopený mužmi, ktorí osobne zažili apoštolov. Väčšinu svojej náboženskej formácie dostal od sv. Polykarpa, ktorý ho podľa tradície poslal ešte ako mladého kňaza na územie Galie (dnešné Francúzsko). Bol v silnej opozícii proti gnostickej heréze, orodoval u rímskych biskupov za miernosť voči montanistom. Zanechal rozsiahle dielo týkajúce sa kresťanskej doktríny, dokonca aj v čase, keď riadil diecézu v Lyone. Neskorší autori uvádzali, že zomrel ako martýr (okolo roku 202), nie sú však pre to žiadne rané svedectvá.
Medzi najrozšírenejšie kresťanské diela v druhom storočí patril aj "Pastier", napísaný rímskym mužom, ktorý sa volal Hermas. Bolo to vizionárske dielo, často používané aj v katechéze, dokonca bolo niektorými významnými kresťanmi (Ireneus, Klement, Origenes) považované za súčasť Svätého písma. Iní, ako napríklad Tertullian, ho vehementne odmietali. Fragmenty z neho sa zachovali v mnohých jazykoch. Formou sa podobá na biblickú knihu Zjavenia, tvrdiac, že zaznamenáva Božie učenie zjavené autorovi v mimoriadnych víziách. Dielo je štruktúrované podľa obsahu: päť vízií, dvanásť mandátov alebo prikázaní a päť podobenstiev. Jeho hlavnou témou je hriech spáchaný po krste. Bola to súčasne aj téma, ktorá vyvolávala živé debaty v ranej Cirkvi, debaty, ktoré pokračovali po stáročia a niekedy ohrozovali jednotu Cirkvi.
Na začiatku štvrtého storočia cirkevný historik Eusebius poznamenal, že dielo je značne kontroverzné a niektorí ho uctievajú, iní odmietajú. O sto rokov neskôr sv. Hieroným uviedol, že dielo je v západnej Cirkvi prakticky neznáme.
Učenie prvých kresťanov bolo v tej dobe plné protikladov. Často bolo nepochopené tak pohanmi, ako aj Židmi, pričom ich obe tieto skupiny obviňovali z rôznych zločinov vrátane ateizmu, kanibalizmu, infanticídy a poburovania. Keď sa tieto obvinenia dostali aj do Ríma, cisár a senát vydali príkaz na prenasledovanie kresťanov. Na začiatku druhého storočia sa ozvalo hnutie kresťanských učiteľov, aby tieto obvinenia vyjasnili. Sú známi ako apologéti a hádam najznámejším z tejto prvej generácie bol sv. Justín Martýr (100 - cca 165). Na svoju úlohu bol dokonale pripravený. Ako mladík, pohan zo Samárie, intenzívne hľadal múdrosť na všetkých zvyčajných miestach antického sveta. Študoval filozofiu, rétoriku, históriu a poéziu. Striedavo bol stoikom, peripatetikom, pytagorejcom a platonistom. Žiadna z týchto antických filozofií ho však intelektuálne neuspokojila.
Keď začal študovať kresťanskú doktrínu, zistil, že väčšina z toho, čo sa o kresťanstve naučil v predchádzajúcom období, bola úplne falošná. Rozrušilo ho zistenie, že tieto ohováračské kampane viedli k prenasledovaniu kresťanov. Rozhodol sa teda venovať vyvracaniu týchto omylov, vysvetľujúc a brániac svoju novoprijatú vieru pred pohanmi a Židmi. Dve zo svojich obrán alebo „apológií” adresoval vtedajšiemu cisárovi Antoninovi Piovi a rímskemu senátu. Odcestoval do Ríma, kde založil školu kresťanskej filozofie. Neskôr tam bol obvinený z neúcty voči rímskym bohom a spolu so šiestimi spoločníkmi bol zbičovaný a sťatý približne v roku 165.
Pokračovanie Cirkevní otcovia, druhá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Mike Aquilina - The Fathers of the Church.
Rod Bennett - Four Witnesses.The Early Church in Her Own Words.
