Ruský cár Mikuláš I. sa snažil potlačiť každý náznak možnej revolúcie hneď na začiatku. Dokonca poslal armádu na potlačenie povstania v Rakúsko-Uhorsku, čo mu vynieslo prezývku"žandár Európy." Bol však uchvátený aj myšlienkou zjednotenia slovanských národov. Jeho predstava o tom bola ale taká, že sa majú oslobodiť Slovania spod tureckej nadvlády, aby boli následne pohltení Ruským impériom.
V roku 1853 vypukla vojna medzi Ruskom a Otomanskou ríšou. Británia a Francúzsko, snažiac sa potlačiť cárove imperiálne ambície, sa postavili na stranu Turkov. Hlavným bojiskom bol Krym. V októbri 1854 sa začala bitka o Sevastopoľ, čo už vtedy bola základňa ruskej Čiernomorskej flotily. Keď bolo jasné, že obrancovia nemajú šancu na úspech, ruský imperátor prišiel s plánom pomôcť im tak, že napadne nepriateľskú základňu v Jevpatorii. Keď táto ofenzíva zlyhala, bolo jasné, že sa Sevastopoľ neudrží. Cára to tak šokovalo, že spáchal samovraždu, čo je fakt takmer vždy opomínaný ruskými učebnicami dejepisu.
V tom istom čase istý petrohradský časopis zverejňoval správy z frontovej línie. Ich autorom bol mladý dôstojník Lev Tolstoj. Neskôr sa stali známymi ako "Sevastopoľské poviedky."
Krymská vojna aj keď sa skončila ruskou porážkou, dala neskôr podnet ku vzniku rôznych mýtov. Padlí námorníci boli neskôr glorifikovaní ako hrdinovia a Sevastopoľ bol nazývaný "mestom ruskej slávy", čo v roku 2014 poslúžilo ako jedno z propagandistických odôvodnení obsadenia Krymu.
Nový cár, Alexander II, si dal za úlohu zreformovať krajinu a prekonať očividnú zaostalosť Ruska v porovnaní so Západom. 19. februára 1861 podpísal prehlásenie o zrušení nevoľníctva.
Porážka na Kryme bola nielen koncom imperiálnych ambícií Ruska, ale aj katastrofou pre ekonomiku krajiny. Jedným z dôsledkov bolo rozhodnutie cára predať ruskú kolóniu Aljaška Spojeným štátom. Dostal za to niečo vyše 7 miliónov dolárov. Súčasne však Rusko rozšírilo svoje územia na juhu na Kaukaze a na Ďalekom východe, kde obsadilo Sachalin a založilo Vladivostok. V druhej polovici 19. storočia potom z toho vznikol silný ideologický prúd, ktorý zdôrazňoval imperiálne poslanie Ruska.
Najslávnejším ruským imperialistom tej doby bol Fjodor Dostojevskij, ktorý sa vrátil z exilu s myšlienkou, že historickým poslaním Ruska je ochraňovať slovanské národy pred Turkami. V jeho ponímaní to znamenalo, že všetky slovanské územia musia byť dobyté pre ich vlastné dobro. Bola to myšlienka prekvapujúco podobná rétorike ruských propagandistov 21. storočia, ktorí požadovali ochranu Ukrajiny pred nacistami. Podľa Dostojevského názoru majú ľudia Ruska jednu veľkú výhodu oproti Európanom: Rusi "majú takú duchovnú jednotu, aká, samozrejme, nie je a ani nemôže existovať v Európe."
Po tom, čo počas revolúcie v roku 1863 začala poľská inteligencia propagovať jednotu Poľska, Litvy a "Západnej Rusi" (=Ukrajiny), a vytvorila ideu nezávislého Ukrajinského štátu od Kaukazu po Karpaty, začali ruské úrady vnímať ukrajinské národné hnutie ako hrozbu. Začalo sa prenasledovanie jeho prominentných osobností. Do praxe bol zavedený projekt ruského ministra vnútra Valujeva, ktorý zakazoval publikovanie vedeckej a náučnej literatúry v "maloruskom jazyku", teda okrem románov. Bol to začiatok cárskej snahy o celkovú asimiláciu Ukrajiny do ruskej kultúry a života.
Ďalším krokom pri riešení "ukrajinskej otázky" bol cárov Emský dekrét, podpísaný v nemeckom meste Bad Ems, ktorý obmedzoval vyučovanie a vydávanie akýchkoľvek písomných diel v Ukrajinčine v Ruskom impériu. Dekrét taktiež zakazoval dovážať knihy napísané v ukrajinskom jazyku aj ukrajinské preklady zo zahraničných jazykov. Zakazoval aj používanie ukrajinského písma, divadelné predstavenia v ukrajinčine, akékoľvek knihy a koncerty. Vyučovanie Ukrajinčiny na základných školách bolo zakázané, zo školských knižníc boli odstránené ukrajinské knihy. Noviny "Kyiv Telegraf" boli zrušené a ukrajinskí profesori boli vyhodení z Kyjevskej Univerzity.
Dekrét síce technicky prestal platiť v roku 1905, no v praxi zákaz všetkého ukrajinského trval až do Prvej svetovej vojny.
Niekoľko ďalších desaťročí z dejín Ukrajiny som už spracoval v iných blogoch, preto sem iba pridám linky:
Občianska vojna a revolučný teror v sovietskom Rusku, 1. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Občianska vojna a revolučný teror v sovietskom Rusku, 2. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Ukrajina vs. Rusko, 1 - Hladomor. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Pokračovanie Ukrajina 1933-1945. Veľká vlastenecká a Stepan Bandera. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Yuri Felshtinsky, Michael Stanchev - Blowing Up Ukraine.
Mikhail Zygar - War and Punishment.
