Narodil sa 12. decembra 1962 v ruskom meste Voronež. Jeho rodičia sa rozviedli keď bol ešte malý, takže ho väčšinu času vychovávali starí rodičia v severokaukazskom meste Nalčik, v tesnej blízkosti hôr. Z času na čas býval v Moskve so svojou matkou alebo v Morozovsku s tetou. Strednú školu však dokončil v Nalčiku. Keď mal 17 rokov, vstúpil do armády. Medzi rokmi 1981 a 1985 navštevoval Sovietsku vojenskú akadémiu v Ordžonikidze, dnešnom Vladikavkaze. Toto mesto v severnom Osetsku je vstupnou bránou z Ruska do oblasti veľhôr. V roku 1988 bol prevelený do špeciálnej divízie Ministerstva vnútra v Moskve, kde si ho našla a naverbovala KGB.
Litvinenko začal pracovať vo vojenskej kontrarozviedke. V roku 1991 sa pripojil k oddeleniu, ktoré malo na starosti boj s organizovaným zločinom, korupciou a terorizmom. Súčasne s koncom Sovietskeho zväzu v decembri 1991 prestala existovať aj KGB a toto oddelenie sa stalo súčasťou novej FSK, ktorá bola v roku 1993 premenovaná na FSB.
Ešte počas štúdia na vojenskej škole sa, vo veku dvadsiatich rokov, oženil s prvou manželkou, Natáliou, a čoskoro sa im narodili dve deti, vzťah však zlyhal a v roku 1993 sa od seba separovali. V júni toho istého roka sa stretol so svojou druhou manželkou, učiteľkou spoločenských tancov Marinou. V lete 1994 sa im narodil syn Anatolij a o niekoľko mesiacov sa zosobášili.
V decembri 1994 Boris Jeľcin zahájil útok na Čečensko v rámci toho, čo sa neskôr označovalo ako Prvá čečenská vojna. Čečensko, epizóda prvá. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk) Litvinenko vyrástol na Kaukaze, chápal mentalitu moslimského obyvateľstva južného Ruska. V roku 1995 ho FSB poslala späť do Nalčiku, aby poskytol komunikačnú podporu tam bojujúcim jednotkám. Spočiatku Jeľcinovu vojnu podporoval. Postupne však stratil ilúzie - pri brutálnych metódach ruskej armády a prezidentových politických cieľoch poháňaných imperiálnou agendou.
V januári 1996 čečenský gerilový vodca Salman Radujev zaútočil na mesto Kizľar v Dagestane blízko čečenských hraníc. Jeho bojovníci obsadili miestnu nemocnicu a ako rukojemníkov zajali 3.000 ľudí. Po nasledujúcich vyjednávaniach mu bolo dovolené vrátiť sa do Čečenska so všetkými bojovníkmi a 160 rukojemníkmi. Dostali sa až k poslednej dedine pred hranicami - Pervomajskoje. Ruský bojový vrtuľník vtedy zahájil paľbu na prvý autobus v kolóne; Čečenci sa ukryli v okolitých domoch. Litvineno bol spolu so svojim oddielom poslaný do bitky, z ktorej sa vykľulo peklo na zemi. Ruské sily dedinu obkľúčili a počas piatich dní ostreľovali z tankov a strelami GRAD. Na deviaty deň krízy sa preživší povstalci spolu s rukojemníkmi v noci prebojovali z obkľúčenia (!) a za ťažkej mínometnej a guľometnej paľby ušli cez okolité polia do Čečenska. O život prišlo minimálne 29 civilistov a okolo 200 bojovníkov z oboch strán. Litvinenko sa vrátil do Moskvy otrasený a znechutený z ľahostajnosti ruského štátu k civilným obetiam a z neschopnosti vojenského velenia. Jeho sympatie s bojom Čečencov proti moskovskému centru narástli. V tom čase sa stretol a spriatelil s Borisom Berezovským.
Postupne začal byť stále viac znechutený vedením organizácie, pre ktorú pracoval. FSB bola zamorená korupciou. V roku 1997 bol umiestnený na direktoriát FSB pre vyšetrovanie a prevenciu organizovaného zločinu, tajnej jednotky známej pod iniciálkami URPO. Jeho veliteľom bol generálmajor Jevgenij Chocholkov, ktorého ešte predtým Litvinenko vyšetroval. Bol zhrozený tým, čo zistil. V roku 1993 vyšetroval skupinu skorumpovaných dôstojníkov FSB, ktorí boli prevelení do Moskvy z Uzbeckej KGB. Zistil, že všetci brali úplatky od obchodníka s ropou. Všetci boli priami podriadení Chocholkova, ktorý okrem toho bral peniaze za "ochranu" od obchodníkov s drogami zo Strednej Ázie. Heroín tak putoval zo severného Afganistanu do Európy cez Rusko, podľa všetkého s tým, že Chocholkov bral svoj podiel z obchodu.
Samotné oddelenie URPO bolo zriadené na uskutočňovanie "špeciálnych úloh, " v prípade nutnosti aj vraždy bez odsúdenia. Na jeho veľké znechutenie sa od Litvinenka čoskoro očakávalo uskutočňovanie nelegálnch aktivít ako časti jeho nového pracovného pridelenia. Dostal príkaz zatknúť a zmlátiť bývalého dôstojníka FSB, neskôr whistleblowera, Michaila Trepaškina; uniesť bohatého čečenského podnikateľa Umara Jabrailova, v prípade potreby mal postrieľať jeho osobných strážcov. A jedného dňa mu jeho priamy nadriadený Alexander Kamišnikov prikázal zabiť Borisa Berezovského. Chvíľu sa snažil premyslieť si, čo robiť. V marci 1998 navštívil Berezovského na jeho dači a všetko mu porozprával. Ten mu odmietol uveriť, po čom sa Litvinenko vrátil s tromi ďalšími kolegami, ktorí ho presvedčili, že hrozba je reálna. Šokovaný oligarcha odniesol dôkazy zástupcovi osobného tajomníka Borisa Jeľcina. A začal sa cirkus. FSB začala svoje vlastné "vyšetrovanie", ktoré viedli tí istí ľudia, ktorí zrejme vydali príkaz na Berezovského likvidáciu. Chocholkov a Kamišnikov zúrili. Litvinenko s pomocou jeho troch kolegov zatiaľ v Berezovského moskovskej kancelárii nahral na video vyhlásenie pre prípad, že by bol uväznený alebo zavraždený. Podali tiež oznámenie k vojenskému prokurátorovi.
Chocholkov a jeho spojenci boli rozhodnutí spôsobiť Luivinenkoví utrpenie. V máji ho pri návrate z chaty spolu s manželkou prepadla banda chuligánov a zmlátila ho, pričom ho zachránilo iba to, že vytiahol sužobnú pištoľ a vystrelil do vzduchu. V auguste bol prepustený z oddelenia a mal si nájsť inú prácu v rámci FSB. Riaditeľ FSB Nikolaj Kovaľov sa snažil presvedčiť ho, aby svoju sťažnosť odvolal. Nepochodil. Berezovský sa aktívne snažil, prokurátori začali vyšetrovanie až nakoniec, po niekoľkých týždňoch, bolo URPO rozpustené. Chocholkov bol presunutý na iné miesto, Kovaľov bol prepustený
Na miesto hlavy FSB potom Jeľcin vymenoval neznámeho dôstojníka stredného stupňa Vladimíra Putina.
Berezovskij sa stále nevzdával a dohodol Litvinenkovi, aby svoje zistenia predniesol novému vrchnému šéfovi. Okrem iného mu odovzdal zoznam dôstojníkov FSB, ktorých pokladal za neskorumpovaných a poznamenal, že v systéme sú ešte stále slušní ľudia. Dodal, že spolu môžu zasadiť úder organizovanému zločinu. Putin s predstieraným záujmom prikyvoval a nakoniec si vyžiadal Litvinenkovo telefónne číslo s prísľubom, že sa mu ozve. Nikdy nezavolal. Miesto toho hneď ako sa zatvorili dvere, zavolal oddeleniu vnútorného vyšetrovania FSB, aby okamžite začalo kriminálne vyšetrovanie proti Litvinenkovi a aby začali odpočúvať jeho telefón.
Neskôr sa Litvinenko od svojich kontaktov v FSB dozvedel, že Putin mal spojenie s Chocholkovým tímom už od doby, keď pracoval v Petrohrade pre primátora Sobčaka. Mal spolu s ním a Uzbekmi spoločné fondy (obščak). Keď nič iné, Putin bol minimálne zapojený do krytia aktivít skupín organizovaného zločinu spojeného s obchodom s drogami v Rusku a v Európe.
Od tohto desať minútového stretnutia v auguste 1998 sa Litvinenkova situácia drasticky zhoršila. Bola mu zobratá služobná zbraň a zastavený plat.
Po tom, čo Litvinenko a jeho kolegovia zorganizovali v priestoroch agentúry Interfax mimoriadnu tlačovú konferenciu, po ktorej nasledovala chladná až odmietavá reakcia šéfa FSB, bol Litvinenko v januári 1999 z FSB prepustený. Príkaz podpísal sám Putin.
Litvinenko vedel, že má len minimum možností.
Buď ho uväznia, alebo zavraždia.
Alebo ujde do zahraničia.
Pokračovanie Murder Inc. na ruský spôsob 5. Koniec zvláštneho agenta FSB. Druhá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Luke Harding - A Very Expensive Poison.
Alex Goldfarb, Marina Litvinenko - Death of a Dissident.
We know how Alexander Litvinenko died, but how did he live? | The Independent | The Independent
In Photos: The Case Of Aleksandr Litvinenko, The Poisoned Kremlin Critic (rferl.org)
Russian man accused of poisoning former spy in 2006 dies of COVID-19 - UPI.com
