Boris Jeľcin, vtedajší šéf ruského parlamentu (Najvyššej Rady), chcel na pomoc pri ďalšom rozvoji krajiny zaangažovať ruských emigrantov, ktorých bolo požehnane na celom svete. Na Silvestra 1990 predniesol prejav, ktorý okamžite prevzali takmer všetky noviny v krajine. Neoslovil v ňom poslancov parlamentu ani svojich voličov, ale ruských krajanov v zahraničí. Okrem iného v ňom povedal, že "vojna vlády proti občanom jej krajiny sa skončila. Múr, ktorý tak dlho oddeľoval Rusov v zahraničí od ich rodnej zeme sa začal rúcať a bude zničený navždy."
Autorom prejavu bol Michail Tolstoj, člen Jeľcinovho parlamentu. Spolu s Jeľcinom vyvinuli ambiciózny plán pre komunitu emigrantov. Bolo potrebné vytvoriť pre Rusko novú národnú ideu, takú, ktorá by nahradila starý, skompromitovaný komunizmus a pomohla vybudovať novú národnú identitu. Na to potrebovali podporu toho "iného Ruska", teda tých, ktorí ušli pred Sovietmi.
Plán sa rozbehol, keď sa najvyššia rada rozhodla zvolať do Moskvy Kongres rodákov a začala pozývať ruských emigrantov z celého sveta. 17. a 18. augusta 1991 sa v hoteli Rosija, medzi Kremľom a riekou Moskva, stretlo 700 delegátov. Stretnutie malo trvať dvanásť dní, v rámci ktorých bolo plánovaných niekoľko ciest po krajine. 19. augusta sa však účastníci prebudili na zvuk tankov v uliciach. Zhrození delegáti sa obrátili na hlavného organizátora - Michaila Tolstého - niektorých začala premáhať hystéria. V ten večer sa mal uskutočniť zahajovací ceremoniál. Tolstoj sa hneď odobral do budovy Parlamentu, ale v tom momente tam Kongres nikoho nezaujímal.
Ceremoniál sa začal v plánovanom čase s Tolstým za rečníckym pultom, čítajúcim Jeľcinovu výzvu na odpor proti vojenskému prevratu. Hľadisko aplaudovalo. O dva dni neskôr pokus o štátny prevrat skolaboval a Boris Jeľcin vyhral. 27. augusta podpísal dekrét, ktorým povolil otvorenie moskovskej redakcie Radio Liberty. Na ďalší deň sa zúčastnil záverečného ceremoniálu Kongresu. Vo svojom prejave oslovil prítomných emigrantov a pozval ich, aby prišli budovať nové, demokratické Rusko.
ZSSR skolaboval o tri mesiace neskôr. Kremeľ mal vtedy starosti s cválajúcou infláciou a etnickými konfliktami. Úloha ruskej emigrácie bola na ich zozname niekde úplne dole. Tolstoj aj tak dokázal zorganizovať ešte dva kongresy. Jedného z nich sa zúčastnil námestník primátora St. Peterburgu Vladimír Putin.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa komunita Rusov žijúcich za hranicami krajiny dramaticky rozrástla o milióny tých, ktorí žili v bývalých republikách ZSSR, teraz nezávislých od Ruska. Jeľcin však nemal zdroje a asi ani záujem zaoberať sa nimi tak, ako to bolo kedysi plánované. Zahraniční Rusi boli ponechaní sami na seba. Až kým nenastúpil ďalší vodca Kremľa.
Dvanásteho októbra 2001 sa v Stĺpovej sieni moskovského domu odborov konal Prvý svetový kongres rodákov - vylepšená verzia toho, o čo sa pred desiatimi rokmi pokúšal Michail Tolstoj. Tentoraz však bol hlavným organizátorom Vladimír Putin. Tolstoj nebol ani pozvaný. Keď sa k rečníckemu pultu postavil Putin, delegáti zo 47 krajín stíchli. Hneď od úvodu prejavu bolo jasné, že ruský prezident vidí diaspóru rodákov ako niečo, čo ruský štát môže využiť na presadzovanie svojich záujmov. Jeho posolstvo bolo v silnom kontraste s tým, o čo sa snažili Tolstoj a Jeľcin. Tí chceli napraviť historickú nespravodlivosť, ktorá milióny Rusov prinútila opustiť ich vlasť bez nádeje na návrat. Na druhej strane Putin videl túto diaspóru ako vysoko hodnotné aktívum ruského štátu. V zmienenom prejave po prvýkrát použil termín "Ruský svet" na označenie celosvetovej komunity po rusky hovoriacich ľudí s identitou pevne spojenou s ruskými dejinami, kultúrou a rečou. Po čase sa práve toto stálo základným konceptom ruskej zahraničnej politiky.
Na rozdiel od Jeľcina Putin nemal záujem požiadať zahraničných Rusov o pomoc pri budovaní demokratického Ruska. Skôr im chcel poslať odkaz, že Rusko sa opäť stalo silným štátom, a že nastal čas, aby rodáci začali podporovať stanoviská Ruska za jeho hranicami.
Putin tiež hovoril o vytvorení koordinačného orgánu dohliadajúceho na celú diaspóru. Onedlho vzniklo niekoľko vládou financovaných organizácií výhradne s týmto účelom. Boli medzi nimi organizácie na organizovanie občianskych aktivít, desiatky mediálnych organizácií, vrátane časopisov a webových stránok. V priebehu niekoľkých rokov Kremeľ založil federálnu agentúru podliehajúcu Ministerstvu zahraničia za účelom monitorovania diaspóry pod názvom "Rossotrudničestvo". Táto agentúra sa potom stala zastrešujúcim orgánom pre množstvo nadácií podporujúcich rodákov v zahraničí a financujúcich ruskojazyčné médiá. Tieto štedro financované skupiny sa napojili na ruské kultúrne centrá (tradičné krytie pre špionážnu činnosť) fungujúce na celom svete.
Drvivá väčšina účastníkov Kongresu v októbri 2001 ruského prezidenta plne podporovala. Jemu to však nestačilo. Od Kongresu očakával ešte niečo iné - veľkú nosnú myšlienku, ktorá by pomohla zaangažovať emigrantov do kremeľského projektu rozširovania jeho vplyvu v zahraničí. A potreboval niekoho, kto by túto myšlienku zaviedol do praxe. Emigranta, nie ruského vládneho úradníka. Ešte o tom asi nevedel, ale medzi účastníkmi sedel prešedivelý sedemdesiatnik Alexej Jordan, vodca Spojených ruských kadetských zborov v USA, pochádzajúci z prominentnej rodiny Bielych emigrantov. Od roku 1991 strávil v Rusku každoročne niekoľko mesiacov propagovaním kadetského hnutia, siete chlapčenských vojenských škôl, ktoré založila Biela armáda po tom, ako jej členovia museli ujsť pred revolúciou. Jeho snahy sa v ruských vojenských školách stretli s veľkým nadšením. Všetky jeho aktivity financoval jeho syn Boris, americký finančník, ktorý zbohatol počas búrlivých deväťdesiatych rokov na ruskej privatizácii. Vedel, že Boris má úzke styky s Kremľom, keďže pomohol dostať do pozoru neposlušný ruský televízny kanál. Vedel tiež, že sa musí dobre a hlboko zamyslieť nad tým, čo práve počul z úst nového ruského prezidenta.
V máji 2018 sa na Manhattane konal pochod viac než 2.000 ruských Američanov, zatiaľ čo im nad hlavami a ponad Sochu slobody preletelo lietadlo ťahajúce obrovskú oranžovo-čiernu stuhu. V Rusku je táto stužka známa ako Georgievská stužka a je insígniou ruskej imperiálnej armády (oranžová a čierna predstavujú oheň a pušný prach). Väčšina pochodujúcich držala v rukách plagáty s portrétmi svojich predkov, ktorí bojovali vo Veľkej vlasteneckej vojne. Táto akcia bola súčasťou široko rozvinutej iniciatívy známej ako "Nesmrteľný regiment", ktorá sa začala v Rusku po tom, ako Putin znovu prevzal moc v roku 2012. Hlavnou ideou v pozadí bolo, že mŕtvi veteráni budú navždy súčasťou víťaznej ruskej armády, ak na nich budú ich potomkovia spomínať. V Moskve Nesmrteľný regiment, propagovaný Kremľom, každoročne pritiahol milióny účastníkov na Deň víťazstva. Putin pri tom bežne kráčal v čele sprievodu s portrétom svojho otca v rukách. Takéto pochody sa konajú v každom väčšom meste Ruska.
Pro-kremeľskí aktivisti s podporou chrámu Sv. Nikolaja, centrom Ruskej ortodoxnej cirkvi v New Yorku, túto iniciatívu zaviedli aj v USA. Obskúrna pro-kremeľská skupina "Ruská mládež Ameriky" na seba prevzala organizáciu takýchto pochodov na území celých USA. V máji 2018 sa konali vo Washingtone, Bostone, Denveri, San Francisku, Seattle, Philadelphii, San Diegu, Chicagu a mnohých ďalších veľkých mestách. V porovnaní s inými pochodmi (napríklad Talianov na Kolumbov deň, Írov na Sv. Patrika a podobne) sú tieto ruské pochody malé a pokojné. Pre Kremeľ však predstavujú významnú demonštráciu jeho moci v Amerike.
Po anektovaní Krymu sa oranžovo-čierna stužka stala agresívnym politickým symbolom. Putinova propaganda ju prijala ako symbol protizápadnej pro-kremeľskej agendy.
Súkromná bezpečnostná firma CrowdStrike dostala za úlohu vyšetriť, kto sa v predvolebnom období v roku 2016 nabúral do počítačových systémov Demokratickej strany a potom vypustil do obehu ukradnuté dôverné informácie presne v čase, keď to vyhovovalo prezidentskému kadidátovi Trumpovi. Zo zverejnenej vyšetrovacej správy jasne vyplývalo, že za únikom boli profesionálni ruskí hekeri v službách vlády. Ironicky, správu vypracoval ruský emigrant Dmitrij Alperovič. Kde bolo, tam bolelo 3, alebo ako Voloďa americké voľby vyhral - epizóda predposledná. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Nezmenilo to nič na skutočnosti, že Putinov regiment existuje aj v USA a môže byť aktivovaný kedykoľvek.
Pokračovanie O ruskom nacizme 1. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Andrei Soldatov, Irina Borogan - The Compatriots.
Koniec slobody médií v Rusku. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Ruský ortodoxný kresťan (?) šéfom FSB? 1. časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
