Chlapi sa zobudili, zvedavo sme pozerali dopredu, či uvidíme viac. Až keď sme ju obiehali, uvideli sme pravdu v plnej nahote. Stála uprostred jazdného pruhu, obchádzaná autami, otočená k lesu. Muselo ju nabrať nejaké auto. Pri zrážke sa jej roztrhlo brucho a črevá sa jej vyvalili na studený asfalt. Stála tam nad nimi, neschopná pohybu. Dodnes mám v pamäti jej pohľad, aj keď neviem, čo sa v ňom zračilo. V živote som taký pohľad nevidel. Umierala, nemala šancu prežiť. Stála tam, v bolestiach a sama, uprostred áut. Nemohla si ľahnúť, nemala kde, všade boli jej črevá.
Keď sme ju slimačím tempom míňali, všetkých nás napadlo to isté.
„Zastav!“ povedal Pepa. „Musíme ji zabít.“
Nikto nebol proti. Rana z milosti bolo to jediné, čo sme pre ňu mohli urobiť. Vyliezli sme von všetci traja. Pepa si niesol ťažké tesárske kladivo. My s Ukrajincom Igorom sme ju mali pridržať. Laň na nás spočiatku nijako nereagovala. Nechala nás prísť na dotyk ruky, Igor sa jej opatrne dotkol. Z nozdier jej vyrazila para a vytlačila pramienky krvi.
„Dělejte,“ povedal Pepa, „ať se netrápí.“
Autá v oboch smeroch zastali. Šoféri pochopili, čo chceme urobiť, tak radšej znehybneli, aby ju neplašili. Pristúpil som k nej zboku a objal ju rukou okolo krku. Znekľudnela, začala sa chabo brániť. Igor jej stlačil zadok do strany a prekvapujúco ľahko sme ju položili na asfalt. Pepa k nej spredu pristúpil, pohladil ju po čele a dobre mierenou ranou jej prerazil lebku. Bola okamžite mŕtva.
„Trápila by sa tu ešte hodiny,“ povedal som, aby som potlačil zmiešané pocity, ktoré som z toho mal.
„To víš, že jo. Udělali jsme dobře. Neměla žádnou šanci, šlo jen o to, jak dlouho bude umírat.“
Problém je len v tom, že to takto nebolo. Prešli sme okolo nej ako debili, šokovaní jej trápením a potom, keď už bola dávno za nami, sme si vraveli, že sme ju mali doraziť, že sme ju tam nemali len tak nechať, samú. Kiež by som mal silu o takýchto veciach nielen písať.
