V dnešných Lidových novinách Luboš Palata horlil za novodobé Slovensko. Horlil tak úspešne, že som na sebe pozoroval známky erekcie. Schválne, aj vám to robí dobre? Kliknite si na to a ak vás to nezohrialo, radšej ani nečítajte ďalej, iba by ste mi nadávali. Som to ja ale patriot. Zbabelo som zutekal, žijem si v malebnom českom zahraničí a nadávam, že nadávate. To mi pripomenulo kráľa Madagaskaru, pôvodom Slováka, Berkyho Jariabka, keď ho na zasadnutí Kongresu africkej jednoty egyptský vyslanec obvinil z patriotizmu k Slovensku, ktoré ide na úkor Madagaskarčanov. Berky Jariabok povedal: „ Nie som patriot, ale matriot. Cnie sa mi za rodnou hrudou, za materčinou, za Slovenkami, ktoré si pre ich krásu mnohí mýlia s Yellowstonským národným parkom, za borovičkou, za reformami... Všetko, čo mi zo Slovenska chýba, je ženského rodu. Ešte aj ten klitoris je ženský...“
Poďme k veci. Pamätám si, akoby to bolo včera, ako som pred desiatimi alebo dvanástimi rokmi sedel v akomsi aute, ktoré ma viezlo do Škótska okolo Manchestru. Šofér ukázal na nejakú budovu a povedal: „Tam je kino. Majú tam dvanásť plátien.“
Myslel som si, že si robí srandu. Dvanásť plátien? Všade premietajú iný film a to furt? To nemôže byť pravda! Alebo som bol s Alanom (už som ho spomínal, viď súvisiaci článok) v nejakom supermarkete a kúpili sme víno z Chile. Na fľaši bolo napísané, že bolo plnené pre ten supermarket. Nechápal som, ako obchod môže mať svoje víno. Nevraviac o tom, že som sa takmer inkontinentne pošťal, keď som uvidel to množstvo pokladní a platobné karty.
Raz som si v Škótsku ráno kúpil mlieko v tetrapaku. Hore bolo napísané Open here, ale nech pozerám ako pozerám, žiadny vrchnáčik tam nebol. Akýsi škótsky kmeť išiel okolo a vidiac môj vedecký záujem, zobral mi krabicu z ruky, odchlípol od seba konce a pozrime ho, bola otvorená! Keď som si v pube pýtal pivo a barman že ktoré, povedal som „what´s on tap,“ ktoré čapujete, až potom som si všimol, že ich čapujú dvadsať. Množstvo, množstvo drobností, ktoré ma neustále utvrdzovali v presvedčení, že na TOTO my nikdy nebudeme mať. (O tom, že Alan mal svoje auto a jeho žena Shirley svoje, radšej pomlčím. Tomu som už vôbec nerozumel.)
Teraz som tam bol a nič mi nebolo cudzie. Prešlo desať rokov. Keď sme s Angličanmi v rafinérii cez prestávky pofajčievali, pripadal som si ako učiteľ s deťmi. V drobnostiach sme ich dobehli. To ostatné chce čas. Ja ho mám.
