Jedného dňa sme v Banskej Bystrici navštívili jeho kamaráta, zhodou okolností tiež nevidiaceho. Myslím, že sa volal Števo. Posadali sme si v obývačke, Števo ponalieval víno do pohárov a podal nám. Ja som si zobral, však vidím, nie? Kamarát Aldo bezcieľne šmátral rukou vo vzduchu, Pišta ho hľadal s pohárom, ja som sa zlomyseľne uškŕňal. Medzi kamarátmi si to môžem dovoliť. Po chvíli Aldo zreval: „Podaj mi to, boha! Čo si slepý?“
„Ty si slepý!“ vecne oponoval Pišta.
V tých časoch sme brávali školy útokom, stretávali sa s deťmi a mládežou a názorne demonštrovali, že mať kamaráta, ktorý nevidí, neznamená nič viac, len mať kamaráta, ktorý nevidí. (To nebol preklep, len neučesaná myšlienka.) Často sme sa navzájom urážali, ako to len chlapi vedia. Raz mi napríklad povedal, zabudol som, aká bola téma, že keď sa ráno pozriem do zrkadla, vidím tam opicu. Stopäťdesiat študentov v telocvični sa zasmialo a ja som mu empaticky zakontroval: „Ty, keď sa ráno pozrieš do zrkadla, vidíš hovno.“ Stopäťdesiatim študentom zamrzol úsmev, len Aldo sa rehotal, akoby ho na nože brali. Až potom sa rozosmiali ostatní.
Raz som, tuším kdesi v Žarnovici, vošiel autom do zákazu vjazdu a pred nami sa zjavili policajti. Vravím, boha, Aldo, policajti. A Aldo, reku, pusť ma rýchlo za volant, mne uveria, že som tú značku nevidel. Mimochodom, kedysi to býval výborný šofér a neustále ma udivoval svojou orientáciou. Najmä po Horehroní. „Teraz ideme cez most, však? Za mostom sa daj doľava, pozor, tu je jednosmerka, až na tej druhej križovatke...“
Tých príbehov bolo veľa, nechcem všetky spomínať. Odkladám si ich pre seba.
Prečo to všetko píšem? Stretol som v Brne nevidiaceho so psom a akási mládež okoloidúca dobromyseľne skonštatovala, že je to chudák. Len preto, že nevidí? Aldo teda nie je žiadny chudák. Je to bojovník a chlap na mieste. Jeho boj je ťažší, ako môj, ale tá noblesa s akou ho zvádza, si zasluhuje obdiv, nie ľútosť. Súcit a ľútosť, priatelia, týmto ľuďom nepomôžu. Zväzujú ruky a zužujú svet. V bližšom kontakte vyvolávajú pocity bremena, záťaže, odpisu. (Rád by som im pomohol, ale neviem ako.) Jediná pomoc, ktorú potrebujú, je prirodzenosť. To, čo potrebujeme všetci. O tom sme s Aldom na tých školách hovorili. Jediné, na čo beriem ohľad pri výmenách názorov so zvýšeným hlasom, je hodnota priateľstva. Používam rovnaké nadávky, ako voči ktorémukoľvek inému kamarátovi. Len musím dávať pozor, aby som mu pri tom nenahral na smeč. Vždy mu totiž polichotí, keď mu niekto povie, že je taký sprostý, ako ďaleko vidí.) Kamarátiť sa s nevidiacim nie je charita. Neznamená to nič. Nevidieť totiž nie je charakterová vlastnosť. Chápete, ako to myslím? Kamarát má krstné meno, nie prídavné.
