Jednoznačne odmietam absolútny trest, vykonaný z rozhodnutia súdnej moci, bez asistencie odsúdeného. Nie je mi ľúto života vraha – viacnásobného, sadistického, ľavicového, či pedofilného. Sú ľudia, ktorí by si zaslúžili umučiť, nieže odpraviť zo sveta bezbolestnou injekciou. Jediné, čo ma máta, je justičný omyl. Ono to na znie ako fasa biznis keď poviem, že život jedného nevinného je menej, ako desať vrahov na slobode, resp. čakajúcich na slobodu. Desať vrahov, ktorí sú preukázateľne mentálne pripravení na zabitie iného človeka. Ak každý z nich po prepustení zabije ešte jedného (nemôže? môže!), je to desať nevinných obetí vrážd proti jednému bezbolestne usmrtenému. To sa už vyplatí. Za predpokladu, že tým nespravodlivo popraveným nie je napríklad môj brat. Vieš, bratu, síce ťa obesia, ale vďaka trestu smrti povešajú aj tých ostatných parchantov, jeden z ktorých by ťa raz možno aj tak zabil. Aha, doniesol som ti mandarínky a časopis.
Pre toto som proti trestu smrti. Sudcovia aj policajti sú omylní, veda a technika neustále popierajú, čo včera bolo nepopierateľné a môj nevinný brat, ako kapor sa trepajúci v konopnom lane je mementom, cez ktoré nejde vlak. Ani z ekonomických dôvodov mi trest smrti nepríde výhodnejší, ako doživotie. Odsúdený je väznený v cele smrti ešte dlhé roky, počas ktorých absolvuje niekoľko opravných či odvolacích súdnych konaní, jeho prípadom sa zaoberajú kriminalisti, advokáti, prokuratúra a súdy, samotná poprava tiež stojí majland. Že odsúdený na doživotie nemá čo stratiť, preto si s dozorcami môže zahrať vabank, viď Leopoldov pred 15 rokmi? (Polgári a kol.) Veď som písal, že aj odsúdený na smrť čaká roky v base, 10, 15, aj 40 rokov, kým ho popravia. Dlhoročné čakanie na smrť je jedným z opatrení, ktoré majú eliminovať justičný omyl. Tiež môže zahrať vabank a urobiť čokoľvek, aby sa dostal na slobodu. Prísnejší trest už predsa dostať nemôže. Argumenty, ako človek nemá právo vziať život, či v každom je niečo dobré a má dostať novú šancu neberiem, pretože tento môj výkrik nemá ambície stať sa náboženským alebo ľudomilným traktátom.
Otázka znie takto: Čo urobiť s človekom, ktorý je preukázateľne bezcitným, sadistickým vrahom, vraždiacim iných ľudí pre potešenie alebo pre hmotné statky? Ak vyšetrovanie (takmer) nevyvrátiteľne potvrdí, že je skutočne tým beštiálnym beťárom, za ktorého ho obžaloba považuje a on sa k vražde prizná, lebo je na seba hrdý a ešte to potvrdí informáciami, ktoré nikto iný ako vrah nemôže vedieť – nech mu je zem ľahká. Toto by som považoval za asistovanú popravu. Ale musí tam byť jeho priznanie a dôkladné opakované policajné šetrenie, ktoré vyvráti možnosť, že svojim priznaním kryje nezbedného synka. Ak sa neprizná, ale je nadovšetky pochybnosti jasné, že je vrahom, treba ho popraviť sociálne – naveky zavrieť medzi štyri steny a zo stropu mu spustiť lano zo slučkou, ak by si to náhodou rozmyslel. Ak dostane doživotie, netreba ho prevychovávať, veď sa už medzi nás nemá vrátiť. Tento odstavec je trochu natvrdlý, skúsim iný záver:
Spravodlivosť sa nedá relativizovať – podobne ako tehotenstvo – buď je, alebo nie je. Môže sa pomýliť, ale ak sa potom opraví, na kredite jej to neuberie. Justičný omyl je nespravodlivosť, nespravodlivý trest pre nevinného. Poprava nevinného sa nedá opraviť. (Bol to dobrý brat.) Je to nevyliečiteľný vred. Ako hovorí kamarát Gates – systémová chyba.
