Našla dvoch. V krčme plnej vyholených hláv na nich musela ukázať prstom. Policajti ich zobrali k sebe na stanicu, ju samozrejme tiež, v tom istom aute. Cestou, aj potom na policajnej stanici, s nimi otcovsky žartovali a ku koncu výsluchu, keď musela pred skinheadmi povedať aj svoje meno, mala pocit, že ona je tá zlá, ktorá všetkým dobrým mužom pokazila príjemný večer. Potom ich policajti znova naložili do auta s tým, že ju odvezú domov a ich do krčmy, aby sa im netúlali po meste. To už nevydržala a oborila sa nich, či sú normálni, či jej tých skínov nechcú zaviezť až do obývačky.
Prečo to spomínam? Prednedávnom urobila Mladá Fronta Dnes zaujímavú vec. Najala si mladých brnenských hercov, ktorí v meste testovali reakcie ľudí. Muž mlátil ženu, iný herec sa vyvalil na frekventovanej ulici na chodník, inde zase dvaja sedemnásťroční puberťáci skopali štrnásťročného chlapca a od ľudí sa očakávalo, že zasiahnu a pomôžu. Muž mlátil ženu 13 minút. Desiatky ľudí sa prizerali, kým zasiahla iná žena. Podobne dopadli aj ostatné scénky. Nezáujem, v lepšom prípade dúfanie, že zasiahne niekto iný. Po skončení akcie novinári hercov stiahli a zavolali na políciu, že sa akcia skončila, takže ak im odteraz bude niekto telefonovať, že sa niečo deje, už to nebude divadlo. Operačný dôstojník im povedal, že počas trvania akcie na políciu nikto netefonoval.
Takže tak. Psychológ tvrdí, že ľudia potrebujú toho, kto urobí prvý krok. Potom sa pridajú. V kontexte s príbehom z Rimavskej Soboty potrebujú aj istotu, že sú krytí štátom a že ich amaterizmus štátnych zamestnancov neposunie do pozície obetí.
Nedávno sa na Slovensku pod chlapcom prelomil ľad a skupina ľudí sa z brehu nečinne prizerala, kým svoj boj neprehral a neutopil sa. Dokonca ani hasiči neboli ochotní riskovať život pre záchranu toho dieťaťa. Nechali ho umrieť. Ľahko sa mi súdi, keď som tam nebol.
Aká by mala byť pointa? Kam ten svet speje? To sotva. Myslím si, že aj pred sto, tisíc alebo päťtisíc rokmi by sa podobné situácie mohli skončiť rovnako. Občas sa ten, kto urobí prvý krok, nájde hneď, občas príde neskoro, občas nepríde vôbec. Otázka by skôr mala znieť takto: Kedy sa to už konečne zmení? Kedy už človek bude mať konečne istotu, že keď sa na ulici zastane bitej ženy, tak v tom neostane sám? A kedy pochopí, že ak on pomôže topiacemu sa dieťaťu, zvýši tým šance svojho dieťaťa na záchranu, ak by ju raz, nedajbože, potrebovalo?
