Europoslanec Jariabok je považovaný za slovenského priekopníka v anorexii. „Ja napríklad,“ povedal v nedávnom rozhovore k Lisabonskej zmluve, „dovtedy pijem, kým všetko nevyzvraciam. Nemôžem za to, je to choroba. Nemoc. Ten pocit, že som prijal toľko kalórii, alebo, nedajbože, vitamínov, je desivý a výsledkom je, že sa voľky-nevoľky vygrciam. Potom pijem ďalej, akoby sa nechumelilo.“
Mužská anorexia je na Slovensku – ale aj inde vo svete – zaznávaná a v porovnaní s anorexiou mladých dievčat aj bagatelizovaná a často zamieňaná s americko-židovským alkoholizmom. Určite už každý z nás videl vychrtlých, ako vytrasená cigareta preschlých chlapov, ktorí odmietajú jedlo, tvária sa útrpne, ale pritom si doma pred zrkadlom s úľubou prezerajú svoje vystupujúce kosti a imaginárne svalstvo. Kvôli pečeňovým škvrnám na bledej zošuverenej koži má pre ich anorexiu moderná medicína diagnózu s dosť pejoratívnym nádychom – dalmatinizmus.
„Koho chcú zatvárať na tri roky?“ pýta sa Berky Jariabok. „Keď stretnem kamaráta a zavolám ho na jedno, tak ma zavrú? Len preto, že pod rúškom tmy neudržíme tú plnosť a vyzvraciame sa, aby sme neboli tuční? Nech modelky pozatvárajú! Človek sa im chce podobať, kravám, grcia ako prasa každý deň a nie a nie mať ich miery. Veď preto pijem, lebo nemám mieru!“ Práve tieto pocity frustrácie privádzajú slovenských mužov k záchodovým misám, trávnikom a škarpám, aby sa vyzvracali a pri následnom pohľade na svoje brucho so sklamaním skonštatovali, že to ešte stále nie je to ploché bruško, ktoré po nich moderný svet vyžaduje.
